LINNA, VÄINÖNEZNÁMY VOJAK
(Tuntematon sotilas)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (110)
preklad Mária Kaňová
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 42.000 výtlačkov
beletria, román,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 351 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,40 €
*cesvo*
„Z času na čas, po dlhých medzidobiach, stane sa dačo veľkého v literárnom živote malého národa. To sa stalo teraz vo Fínsku, keď vyšiel ,Neznámy vojak´ od Väinö Linnu.“
Tieto riadky, vypožičané zo štokholmského časopisu „Expressen“, sú veľmi vhodné ako úvod, ak chceme upozorniť na Väino Linnu, robotníckeho spisovateľa z Tampere. Celkom nepovšimnuté nezostali ani jeho dve predošlé diela, ale jeho tretia kniha, ,Neznámy vojak´, stala sa veľkou udalosťou v literárnom svete, temer senzáciou, a vyvolala diskusie, s ktorými možno porovnať len debaty, ktoré kedysi vyvolali diela najväčších fínskych spisovateľov Aleksisa Kiviho a Minny Canthovej. Slova sa neujali len tzv. literárne kruhy — spisovatelia, kritici a literárni vedci — na výmene názorov sa živo zúčastnili i prostí čitatelia. Diskutovalo sa na schôdzach spisovateľov, v rozhlase, na stránkach časopisov; v rodinnom živote sa stal ,Neznámy vojak´ všeobecným predmetom hovoru, tak ako bytová otázka v mestách alebo otázka kúpy auta...
... Spisovateľ v knihe nie je vykladačom ani kazateľom. Skutočnosti tu hovoria samy za seba. Autor zobrazuje vojnu a fínskych vojakov bez prikrášlenia a drsne. A pritom tak zmierlivo, že úsmev prebleskuje medzi riadkami i priamo z nich.
Výsledkom je účinný protivojnový román, ktorý síce nehovorí priamo za mier a výslovne ani nikoho neobviňuje, no predsa z neho jasne vidíme, aká šialená, aká zhubná a aká daromná bola vojna pre Fínsko. Správne a otvorene vyslovuje Linnovu myšlienku vojak Lahtinen, jedna z ústredných postáv, keď sa vojaci brodia v zasneženom lese a pritom ešte musia ťahať ťažké sane: ,To je mi prisám robota! A dedinskí boháči si zatiaľ hovejú doma vo foteloch a pekne si preratúvajú nakeťasené peniaze.' (9. kap.)...
... O ,Neznámom vojakovi' sa veľa hovorilo, najviacej pre, ale i proti. Nehovorilo sa bezdôvodne, lebo je to dielo, ktoré pravdepodobne zostane v histórii fínskej národnej literatúry živým predstaviteľom fínskeho duchovného života, veď patrí do tej istej kategórie ako najlepšie diela fínskej literatúry, ktoré vytvorili Juhani Aho, Alexis Kivi, Minna Canthová a llmari Kianto.
(Z článku Raili Kilpiovej-Hynynenovej „Väinö Linna — populárny fínsky spisovateľ", uverejneného v literárnom časopise Estónskej SSR „Looming" zo dňa 9. septembra 1957.)
Aira Sinnervo (pokroková spisovateľka známa pod menom Aira Brink), ktorej recenzie často prináša ústredný orgán KS Fínska „Tyokansan sanomat", píše v týchto novinách zo dňa 20. februára 1957: „Najvýznamnejšou literárnou udalosťou tohto roku je nepochybne ,Neznámy vojak' od Väinö Linnu... Dielo sa opiera o tradičné fínske humoristické zobrazenie ľudu, u spisovateľa dokonca vidíme blízku príbuznosť so zobrazovaním v románe ,Sedem bratov' od Alexisa Kiviho. Napriek svojmu humoru je dielo otriasajúcim svedectvom, ktoré zostane i budúcim pokoleniam. O tento román sa viedla živá polemika v novinách, a to oprávnene. Spisovateľ celkom zdeptal slávnostný vlastenecký obraz hrdinu. Zobrazuje fínskeho vojaka ako vytrvalého a nebojazlivého — ale ukazuje i to, že priemerný fínsky vojak je politicky veľmi neuvedomelý a duševne v nevybrúsenom, pôvodnom stave... Za humánnosť a za konštatovanie, že vojna znižuje ľudskú dôstojnosť, zaslúži si dielo V. Linnu veľké uznanie.“
Potom už nemali v bojoch prestávku až po Petrozavodsk. Začala sa druhá ofenzíva karelskej armády. Postupovali po zlých cestách od fínsko-ruských hraníc k Onežskému jazeru. Sami nevedeli nič o karelskej armáde, do ktorej patrili, ani o jej operáciách. Číslo svojho pluku poznali, ale už divízia bola pre nich väčšinou temným pojmom, nehovoriac vôbec o armádnom sbore a armáde. Kde-tu prešlo okolo nich auto a zazreli v ňom generála, ktorého poznali z „Príručky vojska“. Vtedy si vraveli: „Po čom to tu vpredu snorí?“ Generál patril do celkom iného sveta. Ich svetom bola únava, nebezpečenstvo, hlad, námaha pochodu a okruh kamarátov, na ktorých si pomaly privykli a z ktorých sa občas, niektorý stratil.
„Za skvele vedených operácií proti nepriateľským prísunovým líniám, ktorými bol odpor úspešne zlomený“, trmácali sa vpred kilometer za kilometrom. Týmito slovami sa odôvodňovali najvyššie vyznamenania veliteľov.
Kam až ucho dočulo, všade hrmeli delá, na juhu i na severe. Nad nimi sa odohrávali letecké boje a občas sa zastavili a hľadeli na lietadlo, ktoré sa rútilo na zem ako horiaca fakľa.
Kedykoľvek zahnali nepriateľa z jeho postavení, dúfali, že sa postup zrýchli. Ale po niekoľkých kilometroch opäť narazili na odpor. Každým dňom boli mlčanlivejší a zlostnejší. Často sa hádali pre maličkosti. Očné jamky sa im prehlbovali, čeľustné kosti im čoraz viac vyčnievali. V niekoľkých týždňoch sa na hladkých chlapčenských tvárach zjavili vrásky. Rahikainen už nezbieral hviezdičky. No čoraz hľadanejším tovarom sa stával chlieb a stanové dielce.
Pomer medzi Koskelom a jeho čatou bol čoraz intímnejší. Málovravný poručík si získal u svojho mužstva takú úctu, že stačilo, aby úlohu len naznačil, a všetci ju splnili. V boji bol pokojný, vytrvalý, rozvážny a vedel sa ovládať. Preto straty v jeho čate boli veľmi malé. Nikdy sa nestalo, že by svoje guľomety a mužstvo vystavil väčšiemu nebezpečenstvu, než bolo nevyhnutne potrebné. A vždy išiel s ostatnými, dával im pokyny a rady. Ale vojaci ho pokladali za vlastného predovšetkým preto, že sa vždy správal, akoby bol jeden z nich. Kto by ho videl v prestávkach medzi bojmi a pochodmi, iste by ho nepokladal za dôstojníka, keby nemal hodnostné označenie.
Lehto bol čoraz zachmúrenejší. Raz vybuchol blízko neho granát, ale nič sa mu nestalo. Len na čas z toho ohluchol. Hluchý bol ešte vtedy, keď zastrelil raneného nepriateľa a odôvodnil to tým, že nemohol zniesť jeho nárek. Nikto sa nad tým nepozastavil. Boli to už zrelí vojaci. Raz boli nútení opustiť raneného pri ústupe z pahorka. Keď pahorok opäť dobyli, našli ho bez šiat, iba v bielizni, s bodákom v boku. Jeden z Kariluotových samopalníkov zastrelil za to troch zajatcov, okolo ktorých išli. Toho istého vojaka o dva dni roztrhal granát. Smrť už nebola morálnou otázkou.
Zdalo sa, že Rokkovi sa vojna páči. Nikdy na ňom nebolo vidieť únavu. Naopak, vždy sa usiloval udržať náladu aj u ostatných. Jeho povesť sa šírila, ale nadriadení vedeli aj to, že nie je vždy takým vzorným vojakom, akým by mal byť. Nikdy nemal veľkú úctu k vojenským hodnostiam. Takých vysokých pánov nebolo, aby im Rokka netykal. V boji bol chladnokrvný a geniálny vrah, a keď guľomety práve nemali bojovú úlohu, často sa stávalo, že sa z vlastného popudu pripojil k pešiakom. „My guľometčíci nikdy nemáme boj zblízka, ale myslím, že je zábavné byť tam, kde ide do tuhého.“
Vanhala sa pomaly zbavoval nesmelosti. Svojimi poznámkami často trafil do živého. Aj inak to bol správny chlap. Lehto si z neho urobil v družstve akéhosi dôverníka.
Každý z nich svojím spôsobom prežíval duševnú krízu ako následok toho zabíjania. Tvrdí stvrdli a slabí pod tou ťarchou celkom zmäkli. Riitaoja sa už celkom na rozume pomiatol a Lehto žiadal, aby ho vymenili, ale túto žiadosť mu zamietli. Všetci museli toto zabíjanie vydržať podľa svojich schopností.
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Verní bratci.
