MAGER, HASSONEZNÁMY SOM JA
(Der Unbekannte bin ich)
Tatran, Bratislava, 1978
edícia Prameň (187)
preklad Perla Bžochová
ilustrácie Stanislav Dusík
1. vydanie
beletria, román, detektívky,
335 s., slovenčina
hmotnosť: 278 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 €
*cesvo*
Z bohatej tvorby autorov NDR predkladáme čitateľom úspešnú prózu Hassa Magera NEZNÁMY SOM JA, ktorú možno pokladať za psychologický román, za grotesku i za napínavú detektívku. V skutočnosti nejde ani o jedno z toho všetkého, ale o to všetko v jednom . ..
Hrdina tejto prózy sa dostane k veľkej výhre, k veľkému množstvu peňazí, ktoré by razom vyriešili všetky jeho problémy. Má ich uložené doma, nikto o nich nevie. Vidina bezstarostného života je veľmi lákavá. Náš hrdina čaká a mlčí. Ako sa vyrovná so svojím veľkým tajomstvom, keď sa dozvie, že sa o peniaze zaujíma hráčsky kolektív, ktorému záhadne zamenili tiket so závratnou výhrou?
V hráčskom kolektíve sa v súvise s ohrozenou výhrou dá do pohybu koleso osudu a odhalí rozličné problémy ľudského spolužitia v rodine, v práci, v spoločnosti. Autor používa detektívnu zápletku, aby s istou dávkou humoru poukázal na to, ako
i bezúhonný človek môže porušiť zákon. Niekedy zachádza tak ďaleko, že sa zdá, akoby román bol paródiou na kriminálne historky. To všetko pôsobí na čitateľa veľmi sviežo, kniha je zábavná a pútavá. Táto tretia próza Hassa Magera (* 1920) sa značne líši od jeho doterajších diel. Autor vstúpil do literatúry r. 1961 poviedkou Goethe v zajatí (o protifašistickom hnutí v zajateckom tábore) a románom s vojnovou tematikou V piatok medzi treťou a šiestou (1964). Vo vojne bol dvakrát ranený, po vojne prešiel viacerými zamestnaniami: bol montérom, skladníkom, predavačom, napokon vyštudoval právo a pracoval ako štátny zástupca, neskôr ako obhajca na súde.
Vošiel som do budovy ako kandidát herectva, ktorého si objednala komisia divadelných mocipánov a ktorý má predviesť, čo vie. Na iné pocity si už nespomínam, ba nespomínam si presne ani na to, ako som sa vlastne dostal na riaditeľstvo. Cez také situácie kráča človek ako vo sne.
Riaditeľ ma prijal zdvorilo, ale zachoval si odstup. Zato jeho sekretárka si ma kradmo a zvedavo premeriavala, po každý raz síce iba na chvíľu, ale znovu a znovu, takže ma to dosť dráždilo. Koniec koncov, keď som z budovy odišiel, na sekretárku som zabudol. Ani na tomto mieste, povedal som si, nie je pohľad na muža, ktorý z ničoho nič inkasuje pol milióna mariek, čosi bežné, najmä nie pre mladú ženu. (Ako sa ešte ukáže, táto úvaha bola najosudnejším omylom, akému som podľahol vo veci tejto trápnej výhry.)
Riaditeľ. Už keď mi podával ruku, zmizol zo mňa všetok nepokoj, prestal som mať trému a cítil som sa príjemne rozčarovaný. Veď napokon to bol chlap ako každý iný. Stál som v kancelárii, nie síce celkom takej prostej ako niektoré úradné miestnosti, ale ani zďaleka nie takej reprezentačnej ako pracovňa generálneho riaditeľa v hocijakom národnom podniku. Slovom, očakával som fantastickú udalosť, a teraz som videl proces vecného vybavovania. Vznášal sa predo mnou strážca svätého Grála maskovaný za riaditeľa lota? Sezam, otvor sa, ibaže primeraný dobe? Neviem. Neurčitá predstava, ktorá sa v nás udržala z čias detstva, naráža na realitu života a spľasne na nej ako mydlová bublina, to je všetko ...
„Dúfam,“ povedal riaditeľ, „že ste mali príjemnú cestu, pán..."
„ ... Meier,“ povedal som, „som Meier, ďakujem za opýtanie.“
Direktor sa uznanlivo usmial a zdalo sa mi, že je v tom ľahký výsmech (možno sa nezvítal po prvý raz s výhercom, ktorý sa predstavil ako Meier).
Uvážlivo otvoril trezor, vybral z neho fascikel a začal skúmať môj kupón, pričom mu asistovala sekretárka. Kým sa tým zamestnával, nedbalo poznamenal: „Tak teda všetko v najlepšom poriadku ...“
(Pri pohľade späť sa mi zdá, že po týchto slovách som si uľahčene vydýchol; rozhodne sa však moja tieseň, ak som nejakú cítil, roztopila ako maslo na slnku.)
Riaditeľ na mňa pozrel.
„Ako iste viete, pri preberaní výhry nemusíte preukázať svoju totožnosť, pán Meier ...“
Len-len že som nezvolal: Ó, prosím, nemám príčiny hrať so zakrytými kartami; našťastie mi však zišlo na um, že som sa už predstavil pod menom Meier. Čo som si pri tom vlastne myslel? Nič som si pri tom nemyslel a ešte dnes si predstavujem, že sa to stalo bez skutočného úmyslu, skôr impulzívne, nevdojak, lebo riaditeľ ma pri oslovení — neviem, či náhodou alebo z rafinovanosti k tomu vyprovokoval. Iste som tak ľahkomyseľne a bez zábran povedal meno Meier z tej istej príčiny, ktorá ma nabádala mlčať, keď neskôr v jed-
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ja som iste nevyzeral nejako inteligentne; ale v jeho úsmeve nebolo ani stopy výsmechu.
