BENZONI, JULIETTEKRÁSNA CATHERINE 1
Jediná láska
(Catherine: Il suffit d´un amour)
Tatran, Bratislava, 1992
edícia Meteor (142)
preklad Mária Kocúriková
prebásnil Július Lenko
3. vydanie
ISBN 80-222-0398-X
beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 332 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
PREDANÉ
*cesvo* in *H-2-9*
V prvom dieli rozsiahleho šesťzväzkového cyklu známej francúzskej autorky historických románov Juliette Benzoniovej sa zoznamujeme s ústrednou postavou, krásnou Catherine Legoixovou, ktorej osudy na pozadí historických skutočností z dejín Francúzska upútali už milióny čitateľov v mnohých krajinách sveta.
Catherine už ako trinásťročná stala sa svedkom vyčíňania vzbúrencov a smrti mladého Michela de Montsalvy. Vo víre občianskej vojny sa stretáva neskôr s rytierom Arnaudom de Montsalvy a zaľúbi sa doňho hlbokou, osudovou láskou. Nezabudnuteľné sú opisy vzbúreného Paríža na začiatku 15. storočia a rovnako i zápas hrdinky o naplnenie jej nesmiernej vášne. Krajina krváca, hlavná hrdinka spozná biedu i utrpenie, ale i nádheru a veľkosť citov. Navyše sa okolo hlavnej hrdinky roja záhadné postavy. Získa dievčina od Seiny lásku najmocnejšieho človeka, kráľa?
Z Filipových úst zmizol úsmev a ukázala sa okolo nich tvrdá vráska. Jednu nohu si položil na roh skrinky, napoly si sadol a začal obštipkávať kvety, čo stáli vedia neho.
- Teda Armagnacova prívrženkyňa? Pravda, teraz už viem, prečo sa rušia procesie. Milá moja, ľudia vašej fajty by mali vedieť, že sem chodia iba na vlastné riziko a záhubu. Namojpravdu, to je trúfalosť patriť k tým, čo mi zabili milovaného otecka.
-Ja nepatrím k armagnacovcom, - bránila sa Catherine, červená od hnevu. Vojvodovo bezočivé a vyhrážavé správanie ju nanajvýš dráždilo. Už k nemu necítila nijakú náklonnosť... Hlasom zachrípnutým od zlosti pokračovala:
- Nepatrím ani k jednej strane, ale vaši priatelia mi obesili otca, lebo im chcel vytrhnúť istého služobníka vašej sestry, mladíka, za ktorého darmo orodovala u vás aj u vášho milovaného otecka. Nespomínate si? Stalo sa to v Akvitánskom paláci. Pani Marguerite na kolenách a v slzách prosila za život Michela de Montsalvy.
- Mlčte!... Nevyvolávajte tú spomienku! Vari najstrašnejšiu z mojej mladosti. Nebolo možné zachrániť Michela a pritom nepoškodiť sebe.
- Bolo to nebezpečné, - zasmiala sa uštipačne. - Preto som sa chcela o to pokúsiť ja, hoci som bola len malé dievča. Preto mi obesili otca, preto vyhnali mňa i moju mamičku. Museli sme ujsť, dostať sa do Dijonu, kde má môj strýko Mathieu Gautherin obchod s látkami. Tam som bývala od toho nešťastia...
Medzi oboma protivníkmi zavládlo ticho. Catherine sa v strašných spomienkach vrátila do tých ukrutných dní a cítila, že srdce jej bije ako zvon. Filipova zachmúrená tvár neveštila nič dobré. Čochvíľa ju dá hodiť do najhlbšieho žalára, a koľko starostí narobí dobrému Mathieuovi a všetkým doma. No čo by sa priam červená postava kata bola vynorila uprostred prepychovej izby, zopakovala by každé slovo, ktoré vmietla do tváre mocnému burgundskému vladárovi. Pocítila akési vnútorné uspokojenie, že to urobila. Bola to z jej strany svojím spôsobom odplata za minulosť...
Nabrala zhlboka dych, prehodila si dozadu prameň vlasov a spýtala sa:
- Čo so mnou urobíte, Monseigneur? Strýko sa určite o mňa velmi strachuje. Dozaista by bol rád, keby vedel... hoci to najhoršie!
Filip zúrivo stisol plecia a vyhodil oblokom ružu, ktorú rozmliaždil medzi prstami, alebo aspoň to, čo z nej ostalo. Zodvihol sa z nedbanlivej pózy a podišiel niekoľko krokov ku Catherine.
- Čo s vami urobím? Narušenie procesie si zasluhuje trest, to je isté, ale vy si už na mňa ťažkáte pre toľko vecí, že sa vám nechcem ešte väčšmi znepáčiť. A potom... bol by som rád, keby sme v budúcnosti boli priatelia. Napokon, mladá žena má právo brániť sa, keď ju niekto napadne, a ten chlap si trúfal...
- Vari to znamená, Monseigneur, že ten nešťastník bude pykať za mňa? V tom prípade mu odpustite, tak ako mu ja odpúšťam. Jeho prečin si nezaslúži taký rozruch.
Aby sa zbavila tiesnivého pocitu, ktorý sa jej zmocňoval pod sústredeným pohľadom upretým na jej tvár, obrátila sa k zrkadlu a obzerala sa v ňom, aj keď sa nevidela. V zlatom ráme sa vedľa jej tváre zjavil obraz vojvodu, ktorý ju prevyšoval o hlavu, a zrazu sa zachvela: dve teplé ruky sa jej ovinuli okolo pliec...
V zrkadle sa odrážali ich tváre, obidve rovnako bledé. V očiach mladého vojvodu horel akýsi čudný plameň a ruky sa mu trošinku chveli na jej hodvábnej pokožke. Sklonil sa natoľko, že cítila na krku jeho horúci dych, kým v zrkadle striehol na fialkastý pohľad, ktorý bol v jeho zajatí.
- Ten chruňo si stonásobne zaslúži smrť, veď si trúfal to, čo si ja netrúfam... čo akú chuť mám na to. Ste veľmi krásna a bojím sa, že by som ďaleko od vás nenašiel pokoj... Kedy máte odísť z tohto mesta?
- Len čo sa skončí procesia. Batožinu sme mali zabalenú, mulice boli pripravené.
- Teda choďte, ako ste chceli, choďte ešte dnes večer, aby vás zajtra delilo od Brugg toľko míľ, koľko len stihnete ujsť. Sprievodný list vám otvorí brány mesta a zabezpečí vám voľnú cestu. Stretneme sa v Dijone, mal by som ta ísť.
Catherine bola v rozpakoch, zmocňoval sa jej akýsi zmätok, lebo ruky ju ešte vždy stískali, až mala pocit, že sa jej hruď vzdúva čudným vzrušením. Filipov hlas bol drsný a teplý, panovačný a nežný zároveň. Chcela bojovať proti tomu očareniu, ktorým si ju podmanil.
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Ona zostala ...
