BAKLANOV, GRIGORIJKAMARÁTI
(Druzia)
Obzor, Bratislava, 1978
edícia Jantár
preklad Naďa Szabová
prebal Zoltán Salamon
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
65-022-78
beletria, román
248 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,40 €
*cesvo*
Román, ťažiaci zo sovietskej súčasnosti, zachytáva moderný konflikt dvoch dlhoročných priateľov-architektov, z ktorých jeden volí ľahkú cestu k úspechu a druhý čestne prekonáva prekážky.
DEVIATA KAPITOLA
— Keby som mal pri sebe revolver, bol by som toho oplana zastrelil! — Viktor si zovrel sluchy a zaknísal sa. — Takíto sviniari si spokojne žijú. Žijú si!
Do brány vchádzala záchranka — osvietila ho zohnutého na lavičke — a zamierila k prijímacej kancelárii. Pacienti v nemocničných plášťoch a pyžamách, čo sa dostali do kužeľov jej reflektorov, oslepene cúvli ku krom.
Záchranka prešla, za jej koncovými svetlami sa zas zavrela tma, a zas bolo počuť len šuchot nemocničných papúč po hrubom piesku a hlasy.
Bola to stará nemocnica, dvojposchodová. Štukatúra i maľovka boli žlté, uprostred biele stĺpy, štýlom a storočnými lipami pripomínala šľachtickú kúriu z minulého storočia.
Andrej a Viktor sedeli na lavičke, fajčili. Operácia trvala už asi tak hodinu a už sa vedelo, že ide o zanedbaný hnisavý zápal slepého čreva. Zina postávala pred operačkou, oni sedeli tu.
A najviac takých tridsať metrov od nich bola za železným nemocničným plotom ulica, neóny, autá, v kaviarňach a reštauráciách bolo plno, na chodníkoch stisk, hlučná vrava, smiech. Za takýchto letných večerov, keď sa v domoch, cez deň vyhriatych, nedá dýchať, celé mesto vyjde do ulíc ako v nejaký sviatok. Len teba postihlo nešťastie.
— Prečo, no prečo sa mi to muselo stať? — Viktor sa poobzeral uštvanými očami. — A práve teraz, keď sa všetko na dobré obrátilo. Práve teraz... Vieš, že je dnes piatok?
— Viem. A čo?
— Minulý piatok sme sedeli v tom mliečnom bare. Chápeš? Keď som si to uvedomil, spomenul som si... Za všetko treba v živote platiť.
— Nechaj to, Viťka!
— Ale, je to pravda. Nie je to náhoda. Za všetko treba platiť... Za všetko ...
— Memento za mementom, ibaže my si nič nevšímame. A keď sa to stane ...
Po cestičke pod svetlom viedol starý muž a stará žena plačúcu mladú ženu. Tackala sa. Vraveli čosi. Starký niesol tašku s detskými vecami.
— Ak Mila zomrie! — Viktor sa bil päsťou po kolene. — Ak zomrie ...
— Načisto si sa zbláznil! Čo to trepeš?!
Viktor vzlykal, fajčil. Zuby mu drkotali ako v horúčke.
— Pred týmito dvermi človeku napadnú všelijaké somárstva, — vravel Andrej, aby ho odpútal. — Keď sa mala narodiť Mašenka... Ráno o piatej mi povedali: „Pôrod sa začal.“ Sedím na dvore ako teraz my. A pri lavičke trčala zo zeme rúra. Ako hlaveň trojpalcového dela. Fajčím a ohorky hádžem ta. A rúra je už plná, ako popolník. Nesedel som tam sám. Zazvonil som: „Len pokojne, otecko.“ Zas si sadnem. A holuby ... Zobáky sa im leskli, špacírovali sa po dvore na červených nôžkach. Všetky rímsy zasvinili. A dookola samé stony. Počul som jej stony, marilo sa mi. Zas som zazvonil: „Len pokojne, otecko. A čo ste si vlastne mysleli?“ Skočil som si po cigarety, zas čakám. Tá naša potvorská hanblivosť mi bránila zbytočne otravovať. A pritom mohla vtedy zomrieť, už bola v bezvedomí. A oni sa pri nej bozkávajú, práve bola Veľká noc. A jeden lekár na všetko. Aňa ich prosila: „Povedzte mužovi, tu niekde musí byť. Pôjde za profesorom.“ A nato sa pôrodná asistentka rozčúlila: „Opovrhujem týmito ženskými! Už mrie, a ešte myslí na chlapa.“ No, tuším som ťa uspokojil. — Andrej sa zasmial. — Nuž, bola nám treba dcéra — skoro si mať na druhý svet odpravila. Také mi chodilo po rozume...
— Nikdy si to neodpustím. Ak sa to stane, neodpustím si!
.................................................................................................
... posledná veta ...
Nech by si ľudia čokoľvek mysleli o sebe, nech by sa im skutočnosť akokoľvek javila, život má svoju múdrosť a svoje milosrdenstvo.
