MAY, KARLOLD SUREHAND I.
(Old Surehand)
Mladé letá, Bratislava, 1967
preklad Teofil Ušák
ilustrácie František Šesták
obálka Alojz Riškovič
1. vydanie, 130.000 výtlačkov
66-101-67
beletria, román, dobrodružné, western
336 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
Tí čitatelia, ktorí už poznajú Mayove knihy: Winnetou, Poklad v Striebornom jazere a Duch Liana Estacada, zaiste majú v živej patnäti hlavných hrdinov: náčelníka Apačov Winnetoua, jeho priateľa Old Shatterhanda a Old Surehanda. Dej tohto románu sa začína pri Jasnom potoku, kde čaká Old Shatterhand na svojho priateľa Winnetoua. Dohodli sa, že sa tu stretnú na pravé poludnie. Nadarmo však čaká Old Shatterhand niekoľko dni na dohovorenom mieste, Winnetou neprišiel. Zaiste ho zdržala nejaká vážna príčina. A naozaj na jedľovej vetvičke bol priviazaný papierik s odkazom: Nech môj brat Old Shatterhand ide rýchle za mnou k Bloodymu Foxovi, Krvavej Liške, ktorého chcú Komančovia prepadnúť. Winnetou sa ponáhľa k nemu, aby ho ešte včas vystríhal. A tak sa začínajú príbehy o tom, ako sa kráľ cowboyov Old Wable stal zajatcom Komančov, ako stretol Old Shatterhand pomätenú Indiánku, o tajomstve, ktoré čítal z jej očú, o živote v oáze Bloodyho Foxa, o ceste púšťou a divým kaktusovým porastom, o tom, ako stretli Indiána Apanačku, o tom, čo sa odohralo na Helmersovej farme medzi údajným hrdinským generálom a našimi hrdinami Winnetouom a Old Shatterhandom.
Šiel som ďalej. Musím nejako zistiť, kde väznia Boba. Dúfal som, že uvidím niekde stráž. A naozaj, pred jedným Stanom ležali dvaja bojovníci. Zrejme to bola stráž. Vedel som už, čo som chcel vedieť, a dobre som si vštepil do pamäti polohu stanu. Neďaleko neho stál iný stan, väčší a krajšie ozdobený než ostatné. Pred ním boli do zeme zapichnuté dva koly a na nich viseli najrozličnejšie predmety. Zrejme to boli náčelníkove „medicíny“ a stan patril jemu. Každý indiánsky bojovník má svoju medicínu, čo znamená asi toľko ako „ochranné znamenie, ochranný predmet“. Ak bojovník stratil medicínu, stratil i svoju česť a dobré meno, a to až dotiaľ, kým nezabije nejakého nepriateľa a nevezme si jeho medicínu. Ak bojovník umrie, dajú mu medicínu do hrobu. U niektorých kmeňov je zaužívaný zvyk, že syn dedí medicíny po otcovi a uschováva ich ako vzácnu rodinnú pamiatku. Kto by takú medicínu stratil, v očiach celého kmeňa by ho to zničilo. Hneď som sa dovtípil, že predmety na koloch sú medicíny Vupu Umugiho. Musím sa ich zmocniť za každú cenu. Keby naozaj došlo k boju s Komančmi, mohol som tieto medicíny veľmi dobre využiť.
Urobil som ešte niekoľko krokov dopredu, keď tu som náhle zbadal čerstvú stopu, vedúcu z doliny sem nahor. Bola to stopa ženy! Tá ma tu nesmela zbadať.
Práve som sa chcel dať na spiatočnú cestu, keď za mnou zapraskotalo krovie. Obzriem sa a vidím — Indiánku! Už som zdvíhal ruku, že ju úderom do spánkov omráčim a tak zneškodním, no keď sa stretli naše oči, ruka mi klesla. Nie preto, že to bola žena, veď v tomto prípade, keď nám všetkým šlo o život, musel som zaútočiť hoci aj na slabú ženu. Zarazil ma však jej pohľad, a vôbec celý výraz jej tváre.
Bola už pomerne stará. Jej neobyčajne vysokú postavu širokých pliec zahaľovali belasé šaty podobné dlhej košeli. Hlavu mala nepokrytú a vlasy, šedivé a strapaté, splývali jej v dlhých prameňoch na plecia. Jej tvár bola opálená do bronzova, ale iste by som ju nebol pokladal za Indiánku, keby som ju bol videľna nejakom inom mieste. Táto tvár mala — kaukazské črty! A zdalo sa mi, že som tieto črty alebo podobné už videl, a to iba nedávno! Ale kde, u koho? Nijako som sa nemohol rozpomenúť! Ženino čelo prerývali hlboké vrásky, líca mala vpadnuté a oči... ach, tie oči! Ich pohľad bol naozaj neobyčajný. Upierali sa na mňa meravo, a predsa v nich horel hrozný, divý plam a zároveň v nich iskril bôľ. Hneď som vedel, že predo mnou stojí — šialená žena.
Najprv hľadela na mňa zlostne, ba takmer zúrivo, potom však zasvietil v jej očiach miernejší lesk. Ba dokonca na jej bezfarebných perách zaihral úsmev. Kostnatými prstami mi pokynula, aby som pristúpil bližšie.
— Poď sem, poď sem! — zašepkala. — Poď sem. Musím sa ťa na niečo spýtať.
Delila nás vzdialenosť troch krokov. Podišiel som teda celkom k nej. Chytila ma z celej sily za rameno a spýtala sa:
— Ty si bledá tvár, však?
— Áno, — odvetil som tichým hlasom, akým hovorila aj ona. — A kto si ty?
— Som Tibo-vete-elen, — zašepkala.
Vete znamená žena. Ale čo malo znamenať tibo a elen, to som nevedel. V indiánskych nárečiach, ktoré som poznal, sa tieto slová nevyskytovali.
— Máš muža? — spýtal som sa.
— Áno. Volá sa Tibo-taka!
Taka je muž. Ale čo znamená tibo, zase som nevedel.
— Kde je? — vyzvedal som sa ďalej.
Priblížila sa ústami celkom k môjmu uchu a zašepkala:
— Prenasleduje Bloody Foxa. Šiel s ostatnými, lebo je medicinmanom nášho kmeňa.
To bol ďalší dôkaz, že bola šialená. Keby mala zdravý rozum, isteže by také dačo neprezrádzala cudzincovi, a najmä belochovi nie. Naraz ma chytila za ruku a spýtala sa ma vzrušene:
— Poznal si môjho Vavu Dericka?
Vava značí brat. Ale Derick? Malo to byť azda anglické meno Derick, Detrich? Ale veď Indiánkin brat sa nemohol volať Derick! Hádam aj to bude nejaké slovo, ktoré som nepoznal.
— Nie, — odvetil som.
— Ty si bledá tvár a nepoznal si ho? Len sa rozpamätaj!
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
V tej chvíli som netušil, aký osudný bude raz ten prsteň mne a Old Surehandovi.
