PERVENCEV, ARKADIJČESTNÁ MLADOSŤ
Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava 1951
edícia SPKK (78)
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
beletria, román
432 s., slovenčina
hmotnosť: 438 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,10 €
*cesvo*
V rokline stály kasárne, obohnané ostnatým drótom, kryté pred pozorovaním s mora. Dvor bol zavalený nákladnými autami, sudmi z benzínu a oleja, debničkami z nábojov a streliva, balíkmi lisovaného sena. Horúce slnko stálo v zenite. Niekoľko zvädnutých stromov nedávalo chládok. Vojaci na stráži boli zmorení horúčosťou.
Aj sídlo chrabrého kapitána postrádalo romantický nádych.
Stráž nás prepustila do dvora. Mladý námorníček vliekol sväzok poľných čutor. Spýtali sme sa ho, a on ukázal hlavou tým smerom, kde bol Balaban.
Prešli sme popri hromadách vojenskej výzbroje. Na nálepkách bolo napísané veľkými písmenami: „Za fajčenie — vojenský súd.”
Pri jednej budove, na slnečnej strane, stálo niekoľko námorníkov. Boli to dobrovoľníci, ktorí sa dopočuli o nábore a prišli na Cherson k chrabrému kapitánovi.
„Mňa neprijmú,” povedal Duľnik, prepletajúc sa pomedzi mladých vysokých chlapcov, ktorí sa shlukli ako dubové kmene. „Nemám na to telesnú konštrukciu. Nijaké známosti s „Musulmankami” asi nepomôžu."
Postavili sme sa do radu s tými, čo čakali na Balabana. Duľnik šiel preskúmať situáciu. O pol hodiny sa vrátil, odviedol ma nabok. Na uose sa mu blyšťaly malé kvapky potu, chrbát pod flanelovou blúzou mal mokrý, chlpaté opálené ruky mu zvlhly.
„Berú len tých, čo majú soskoky s padákom,” zašepkal s veselým úsmevom. „Máme šťastie, braček.”
„Prečo sa tešíš?”
Tvár mu žiarila. Smialy sa jeho čierne oči, ovrúbené vráskami, ktoré mal hádam od troch rokov, smialy sa ústa. Veselosť len tak iskrila na jeho opálenej úzkej tvári.
„Nechápeš?”
„Nič nechápem... Nemáme ani jedného soskoku s padákom ...”
„Treba mať hlavu, Lagunov. A človek, čo má hlavu, musí vedieť, že soskok s padákom nie je bohviečo. To je toho, soskok s padákom! Mechanizmus ťa vyvlečie na päťtisíc metrov do neba, múdry človek otvorí dvierka a ty už len musíš skočiť dolu a zasa sa podriadiť mechanizmu, ktorý výborne funguje bez teba. Hovorím o padáku.”
„Akýže je padák mechanizmus?”
„Nechcem diskutovať o abstraktných veciach,” vyhlásil Duľnik, zalejúc ma svojím horúcim dychom, „keď chcem, môžem nazvať mechanizmom aj muchu! Treba teda mať hlavu na pravom mieste a vynasnažiť sa presvedčiť majora Balabana, že máme soskoky s padákom. No, nie príliš veľa, aby nám uveril. Ty môžeš povedať napríklad číslo... jedenásť, aby to nebola okrúhla cifra, a ja — no, povedzme, sedem. Týchto čísel sa musíme držať.
„Bude žiadať doklady.”
„Aké doklady teraz môže žiadať?” namietal Duľnik. „Chrabrý kapitán nám pozrie do očí, uvidí odvahu a zapíše nás. A ďalšie — to je už nie naša vec. On sám sa spojí s plukom, s veliteľstvom. Poďme, poďme, Lagunov. A títo mládenci nám skoro vôbec nie sú súpermi. Máloktorý z nich má soskoky s padákom.”
Major volal po jednom. Napokon prišiel rad aj na nás. Náš pokus prešuchnúť sa naraz hneď a mlčanlivo zmaril urastený námorník-samopalník, ktorý stál na stráži pri vchode do Balabanovho kabinetu.
Prvý vošiel Duľnik. Cez dvere som počul jeho hlasný, zreteľný pozdrav, počul som, ako mu dlaň plesla o šev a ako srazil na dlážke podpätky. Potom prešiel ďalej do izby a viacej som nepočul.
O desať minút vyšiel Duľnik rozžiarený a triumfujúci.
„V poriadku,” zašepkal mi, „nože choď už, choď!”
Duľnik si pošúchal dlane, potrepal s dvoch strán čiapku bez štítku a s výrazom víťaza namieril do dvora.
Vstúpil som do Balabanovej pracovne, srazil som päty, podľa predpisu som sa hlásil.
Balaban stál pri obloku trocha nahrbený a zdalo sa, že hľadí na dvor, kde sa skupina námorníkov z dlhej chvíle hrala „na bubáka”, no súčasne si bokom spýtavo a akosi posmešne prezeral aj mňa.
V izbe boli okrem Balabana ešte dvaja námornícki velitelia, no hneď som vedel, že práve major, ktorý stojí pri obloku, je Balaban. Presne tak som si predstavoval chrabrého kapitána. Predstavte si ozrutného človeka, vysokého vyše stodeväťdesiat centimetrov a najmenej stodvadsaťkilového. Námornícka uniforma, šitá na mieru u dobrého krajčira, — lebo hotová
...........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Vystupujem po širokých žulových schodoch Frunzeho akadémie a vchádzam do jej širokých dverí.
