JIRÁSEK, ALOISPSOHLAVCI
Historický obraz
(Psohlavci)
Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, 1955
edícia Školská knižnica (22)
preklad Ján Mihál
prebásnil V. Turčány
ilustrácie Mikoláš Aleš
obálka Mikoláš Aleš, Zdeněk Mlčoch
1. vydanie (v SNDK), 14.900 výtlačkov
beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu
0,90 € DAROVANÉ EGJAK
*cesvo*
Tak to Hanči Dorle žičila, že sa jej muž domov vrátil! Počula predtým jej ponosu a z tej duše ju ľutovala. A teraz znezrady stihol nečakane ju samu podobný žiaľ. Kozina jej odíde. Ten nešťastný súd! Pripravuje sa a chystá na ten odchod, už určuje a prikazuje, čo a ako v gazdovstve. A tá stará — jeho matka — akoby šiel niekam na posiedku. Ešte sa teší, že je to pre neho česť, že o niekoľko dní, o týždeň, o dva, že sa vráti, a to že je už posledná cesta.
Posledná cesta! Ó, dal by boh!
Iskra doniesol dobré a správne noviny. Prišlo totiž vzápätí za ním prostredníctvom krajského plzenského úradu oznámenie z Viedne, že žaloby Chodov sa odovzdali apelačnému súdu, a súčasne prišlo nariadenie, aby Chodovia okrem už vyslanej deputácie poslali sedem schopných a poriadnych mužov, dôverníkov, na ten istý súd do Prahy, ku konečnému rozhodnutiu tej pravoty.
,Ó, prečo zvolili medzi nich Kozinu!’ želela v duchu Hanči. ,Prečo to on aj prijau´
A ako ochotne to urobil! Do Viedne nechcel, ale do Prahy išiel rád, lebo tam vraj netreba vedieť po nemecky, tam môže hovoriť, brániť sa a niečo vymôcť. Iskrova zpráva a to úradné oznámenie ho potešili. Potešili jeho i všetkých v chodskom kraji, kde teraz každý ľahko uveril, že to, čo im vyhlásili v Trhanovskom kaštieli, bolo nesprávne, uzhovorené, a že Kozina mal pravdu, keď sa tam krajskému hajtmanovi ozval. Tam už bol všetkému koniec a ešte trestami sa vyhrážali! Preto sa páni tak ponáhľali a hneď prísahu vernosti a poddanstva žiadali. Teraz všetko znova na apelačný súd! Čo asi hovorí Lomikar? Asi sa neraduje, že sa mu to so sedliakmi tak zle vydarilo. No teraz sa to už načisto rozhodne. Tí poslovia prinesú nebodaj z Prahy iné rozhodnutie. Na ich cestu sa všade tešili a s dôverou pozerali v ústrety jej výsledku.
Kozina bol pokojný, v duchu natešený, plný dobrých nádejí. Len ten deň pred odchodom zmocňoval sa ho nepokoj. Predpoludním bol ešte u starého draženovského strýca, nastávajúceho svojho spoločníka. Popoludnie trávil doma. Hanči mu chystala všetko na cestu, mĺkva, smutná. Nič, ani ten koláč jej nešiel od ruky. Často zabúdala, miatla sa. Podvečer odskočil Kozina ešte k Sykovi a s ním sa pobral k Matejovi Přibkovi.
Našli ho, ako sedel pri kláte a jedol. Susedia si prisadli k nemu na stoličky a rozvážny Syka začal hovoriť o nastávajúcej ceste do Prahy. Podotkol, že tentoraz to asi inakšie vypáli.
„Asi ako vo Viedni,” vpadol mu do reči Přibek. Povedal to úsečne, nie bez posmešku.
„Bolo by to bývalo aj vtedy inakšie, ale tie bitky a fašiangy.” „Tak?” mienil Přibek. „Včuľ sme vás počúvali a boli sme ako sysle, ani sme sa nehli. Uvidíme.”
„Veď preto ťa ideme prosiť, aby ste ešte vydržali a zatiaľ čušali a čakali,” hovoril Kozina. „Sľúb nám to, Matěj!”
„Hm, na mňa idete, ja som ten — no, nehnem sa, ak mi dajú pokoj. Uvidíme, čo vykonáte. Ale to vám vravím, ak páni začnú, biť sa nedám! Inak ako som povedau, tu je ruka. Počkám, s čím sa vrátite. Veľa šťastia!” A podal chlapom ruku.
„Přibek, to je slovo,” povedal Kozina, keď odchádzal so Sykom z Matejovho dvora. „Včuľ som na pokoji.”
Večer zasadol medzi svojimi, so ženou a s deťmi. I stará matka prišla k nim a dlho u nich pobudla.
Hanči potom dlho nemohla zaspať a neprestajne sa modlila. Prebudenie nebolo také milé. Len čo otvorila oči, spomenula si, že muž jej odíde. Padla na ňu tieseň. Len na týždeň, na dva odíde, nič sa mu nemôže stať, a predsa! Keď vstala, bol už hore a niekde vonku. Prešiel po stajni, zastavil sa pri koňoch, všetko si ešte raz prezrel, potom vyšiel za gazdovský dvor, do záhrady.
...................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Ja len toľko viem, že Kozinu nevinne zmárnili a že je svätým..."
