REINER, ANDREJMIERNE ZABITÝ SNÚBENEC
Genezis, Bratislava, 1991
obálka Roman Balogh
ISBN 80-85220-31-8
beletria, próza krátka, novela,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Mierne zabitý snúbenec je novelistický triptych spojený postavou ústredného protagonistu. Z textu prvej novely vanie sviežosť a nápaditosť, má svoj vnútorný plán; v druhej časti je Reiner výsostne súčasný, deziluzívny a nekonvenčný, postava sa neraz stáva symbolom; v tretej časti dostávajú najviac príležitostí relativita a prvky absurdity. Autor pri písaní myslí na čitateľa a komunikatívnosť jeho nového rukopisu zvyšuje medicínsky tematický okruh, ktorý pozná z autopsie. Zapamätateľnosť je pri Andrejovi Reinerovi dôležité slovo. V jeho novelách je množstvo zapamätateľných miest a situácií, a práve to vytvára dôležitú stránku ich komunikatívnosti a čitateľskej príťažlivosti. * Ján Beňo
Je to rozhodne kvalitné čítanie, ktoré obnáša všetky prednosti Reinerovej prózy: presnú výpoveď, nadhľad, pádny dialóg, nezameniteľný a svojrázny jedinečný príbeh, voči ktorému nemožno zostať nevšímavým. * Milan Resutík
Sadám si do auta a som sám. Najčastejšie je každý sám; v nemocnici, v trolejbuse, na diskotéke. Okolo vás je milión ľudí, a predsa ste sami. Keď ste. Keď nie ste, ste menej ako sami. Nemôžete sa poradiť ani so sebou. Nemôžete si nič predstierať. Keby som bol, asi by som sa šiel niekomu zdôveriť, aby som mohol niečo predstierať. Zdôverujeme sa predsa kvôli sebe, keď si nie sme istí, keď si chceme potvrdiť našu múdrosť. Preto sme zvyčajne hlúpi. Ale ja nemusím predstierať vôbec nič, nikomu, ani sebe, pretože nie som. Konečne môžem byť úprimný, taký, aký som mal byť, no nemohol som, pretože som jestvoval. Teraz už nemám zábrany, môžem byť sebou, nech som už hocaký. Nemám nijakú zodpovednosť. Môžem rozdávať šťastie i nešťastie, ako anjeli a čerti, ktorí tiež nemajú nijaký osoh zo svojich skutkov.
Mierim na dievčenský internát. Neviem, kto bude doma, no niekto istotne bude, na internáte je vždy niekto doma. Vrátnička ma rada vidí, predpisujem jej maninil, nemusí naň čakať u obvodného lekára. Má cukrovku, nuž jej neprekáža, že som sukničkár, hoci inokedy krčí nos nad morálkou, ktorú bdelo stráži zo svojej búdky. Oči má všade, študenti sa jej boja. Na Centrálnom príjme som raz zošíval chlapca, čo si rozrazil nos, keď spadol z bleskozvodu na svojej ceste za internátnou láskou. Odstránil som zaschnutú krv a vydesil som sa. Tvár s dvoma polovicami nosa vyzerala napoly ako karikatúra, napoly ako strašidelná maska. Chlapec si úrazom hlavu nelámal, bol opitý a nevidel sa, iba ľutoval, že sa mu nepodarilo vyliezť hore, kde ho vraj čakala „ffantastická babka“. Zavolal som na pomoc chirurga, pochyboval som, že budem vedieť vymodelovať nos, ktorý by sa páčil „ffantastickej babke“. Chirurg to zvládol behom dvadsiatich minút. Chlapec sa nikdy nedozvie, že bol strašidlo. Môže liezť znovu bleskozvodom, kým nebude predpisovať maninil. Potom si pôjde po jazvy iným spôsobom.
Rozbíjačka nosov mi z búdky blahosklonne máva, bez ťažkostí sa poberám na izby, hoci ešte nie sú návštevné hodiny. Vyvážam sa výťahom na najvyššie poschodie, som systematik, navyše dosť pohodlný, ak nebude niektoré z dievčat doma, zbehnem na nižšie poschodie po schodoch. Poznám na internáte viacero dievčeniec a je mi v podstate jedno, ktorú z nich nájdem. Každá študuje niečo iné, má iných rodičov, býva inde, má iné záľuby, iné starosti, a predsa mi všetky splývajú. Tuším, že ich spája čosi, čo som nazval internátny syndróm.
Dve dievčatá nie sú doma, nachádzam až tretiu. Balí si tašku, chystá sa odcestovať domov, k rodičom. Dievčatá z internátov si večne pakujú batožiny, patrí to k základnému obrazu internátneho syndrómu. Gabika ma nevidela už dva týždne a nerobila si zrejme ilúzie, že ma tak rýchlo zase uvidí. Dievčatá z internátov si vôbec nerady robia ilúzie, hoci pre nič iné nežijú. Stojím pred Gabikou a táram ako vždy, nemal som čas, mal som veľa nočných služieb a bol som hrozne unavený, nemohol som za ňou prísť, mohol som o nej iba snívať. Gabika balí ďalej, privykla na moje lži, zaujímajú iba, či ju zaveziem na stanicu. Vozenie na stanicu patrí tiež k internátnemu syndrómu. Jej nezáujem by sa ma bol kedysi dotkol, no teraz sa nemá koho dotknúť. Pozorujem Gabiku a hľadám miesto, kde mohol hrdina zanechať jazvičku, ak ju, pravda, vôbec zanechal. Zrejme sa to nikdy nedozviem, dievčatá nenosia jazvy na nosoch. Gabika sa správa prirodzene, netuší, že pred ňou stojí niekto celkom iný, myslí si, že som to znovu ja. Stal sa zázrak, mám chvíľku času, dokonca aj pre ňu, no ktovie dokedy? Istotne som mal možnosť usjť skôr z roboty, nuž som prišiel, zrejme, aby som sa s ňou miloval. Vždy, keď som za ňou prišiel, chcel som sa milovať, ako každý normálny chalan. Istotne ju chcem aj teraz čo najskôr dostať do postele. Rýchlo, rýchlo, aby neušiel vlak, alebo pomalšie, no potom vlak ujde a ujdeš aj ty, milý môj, poznám ťa, ani len na nástupišti so mnou nepočkáš, nemáš ma za nič, iba za epizódu, možno ani za to nie, škoda každej jazvičky, aj keď som do lásky zbláznená ako každá normálna dievka. Gabika sa mi páči, má krásne boky, ale nie preto ju chcem dostať do postele. Nechcem si ani potvrdiť svoje neodolateľnosť, napokon tu nie som. Nikdy som nebýval tvrdohlavý, bol som hráč a dobrý hráč vie prehrávať. V láske môže mať úspechy iba dobrý hráč, alebo ten, kto nehrá, lenže ten o ne nestojí. Neviem vlastne, čo chcem, skôr som na to zvedavý.
- Chcem mať s tebou dieťa, - hovorím.
Gabika sa usmieva, kým som bol, býval som veselý. Usmieva sa, no nepovažuje to za mimoriadne podarený žart, veď hej, čože už môžem chcieť? Niektorí muži, akoby si mýlili internáty s verejnými domami. Kým to nedávajú najavo, je všetko v poriadku, ak sa však podľa toho správajú, treba ich zhodiť z bleskozvodu.
- Nerozumieš mi, - vysvetľujem. - Chcem mať s tebou naozajstné dieťa. So všetkým. S takýmto nosiskom.
Gabika sa prestáva usmievať, možno aj preto, že sa daromne pokúša zavrieť prepchatú tašku.
- Keby si mi radšej pomohol so zipsom, - vzdychne.
Pre zmenu sa usmievam ja, vstávam z váľandy, objímam ju a bozkávam na pery. Sám som prekvapený vlastnou náruživosťou. I Gabika je zmätená, nestačila sa odtiahnuť, trochu je aj zvedavá, veď doteraz som ju zakaždým bozkával neosobne a hneď od začiatku bolo jasné, že mi ide o onakvejšie pôžitky,
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Zabitý snúbenec je vymyslená historka.
