BILIŃSKI, WACŁAWNEHODA
(Wypadek)
Pravda, Bratislava, 1988
edícia Maják
preklad Dana Holáková
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
*zlaci*
Autonehoda — pre päť ľudí otázka života a smrti. Na tomto pozadí sa ako v spätnom zrkadle vynárajú osudy účastníkov nehody so smrteľnými následkami z celkom iného zorného uhla. Pri nemocničnom lôžku jedného z účastníkov — ťažko raneného vysokého ministerského pracovníka — sa zíde bývalá aj terajšia manželka, dávny priateľ a spolubojovník, kolegovia. Pohľadmi do minulosti hodnotia svoje postoje a konanie: vychádza najavo nadšenie i ľahostajnosť, čestnosť i bezcharakternosť jednotlivcov, predstavujúcich starú aj mladú generáciu. Takouto konfrontáciou autor odhaľuje zložitosť života súčasného človeka, ktorý by mal za každých okolností ostať verný mravným princípom.
Bilińského román zo súčasnosti čerpá z atraktívneho prostredia zahraničného obchodu, ponúka čitateľovi zaujímavý dynamický dej a napokon mu necháva priestor aj na vlastné úvahy.
WACLAW BILIŃSKI (1921), súčasný poľský prozaik, dramatik a scenárista, sa v svojej tvorbe orientuje na závažné spoločenské témy. Ako jeden z generácie autorov, ktorých vedomie a umelecký postoj formovala vojna, debutoval vojnovým románom Šiesta batéria (Szósta bateria, 1951) a vojnovej tematike ostal verný aj v ďalších románoch: Boj (Bój, 1954), Leto po vojne (Lato po wojnie, 1960), Ceny a vyznamenania (Nagrody i odznaczenia, 1969) a Osud a štipka šťastia (Los i lut szsześcia, 1971), za ktoré bol vyznamenaný viacerými cenami. Neskôr sa venuje problematike budovania krajiny a zmenám v myslení ľudí poznamenaných vojnou. Najvýznamnejším románom z tohto obdobia je Nehoda (Wypadek, 1976) odmenený v literárnej súťaži vypísanej k 30. výročiu PĽR. Vzťahom rodičov a detí sa Biliński venuje v románe Ikony (Ikony, 1979).
Zarychta sa prebral, vrátil sa do nemocničnej skutočnosti. Rozhliadol sa okolo seba. V pološere pod sivými stenami na starých, na žlto natretých lavičkách sedeli muži i ženy, vo vzduchu čpel zápach prepoteného šatstva, schnúceho po daždi. Aká to úbohosť, striaslo ho. A neporiadok. Okolo neho prešla mladá sestrička, chcel ju zastaviť, spýtať sa na riaditeľa, ale nevšimla si ho, možno naschvál. Na dverách zazrel nápis Prijímacia kancelária. Vošiel bez zaklopania a ostal stáť pred mladou lekárkou, ktorá vyšetrovala polonahého uplakaného chlapca.
- Kde nájdem riaditeľa? — spýtal sa.
Lekárka na neho nahnevane zazrela.
- Von, prosím! - vybuchla. - Neviete čítať?
To bol svet zvláštnych zákonov, vládli tu ľudia v bielych plášťoch. Zarychta poznal ich zvyky zo svojho pobytu v nemocnici, luxusnej v porovnaní s touto úbohou dierou.
Vyšiel von, až za dverami si všimol druhý nápis Nepovolaným vstup zakázaný. Áno, tu platia iné pravidlá, iné ako tie, na aké je zvyknutý svet zdravých.
Po strmých a úzkych schodoch vyliezol na prvé poschodie, prešiel niekoľkými tmavými chodbami vyloženými linoleom a s úľavou konečne objavil dvere do sekretariátu. Vošiel dnu a bez vyzvania si sadol na stoličku pred písacím stolom. Tu bolo krajšie. Na okne stáli kvety. Na stene visel veľký farebný kalendár, ktorý vydal v angličtine na reklamné účely Agrostroj.
Sekretárka, staršia sivá pani, bola zvyknutá, že ľudia sem prídu z posledných síl a podobne ako on padnú na stoličku. Bez náznaku prekvapenia na neho pozrela.
- Som Zarychta, ak vám to niečo hovorí, - povedal. - Leží u vás môj... - zaváhal, - môj kolega Barycki...
- Tá nehoda?
- Áno. Kvôli tomu som sem pricestoval. Chcem hovoriť s riaditeľom nemocnice.
- Je v operačnej sále.
- Chcem vidieť Baryckého, - povedal.
- Práve ho operujú.
Pozrel von oknom. Bolo odtiaľ vidieť pseudogotický kostol a za ním pole, na ktorom stáli stovky červených kultivátorov. Ešte nepostavili sklad? prekvapil sa v duchu. Tu v tomto mestečku plynie čas pomalšie ako vo Varšave. Koniec koncov aj vo Varšave je to kadejaké, vzdychol si, budujú magistrály, ale ústredné kúrenie v našom dome poriadne nefunguje už takmer päť rokov.
Pomyslel si to a hneď sa prichytil pri tom novom zvrate: budujú. Oni. Vždy myslel: budujeme. My. A presnejšie: ja. A teraz odrazu: oni. Kto sú to tí oni? Aká anonymná sila, čo vždy robí chyby? Dážď zosilnel, narážal do okien, ponuré a skľučujúce počasie. Zarychta si prešiel rukou po krátko ostrihaných vlasoch, boli vlhké. Staršia pani si všimla ten pohyb.
- Zoblečte si kabát, máte ho mokrý, - povedala. - Ak chcete počkať na výsledok operácie, odprevadím vás do čakárne. Už je tam niekoľko ľudí z Varšavy.
Zarychta sa na chvíľu prestal kontrolovať, čo vraví, a vzdychol.
- Úbohá je táto vaša nemocnica. - Okamžite pocítil spoluzodpovednosť. Oni či my. Oni či ja. Koľko chybných rozhodnutí urobil v priebehu tých rokov? Veď predsa vždy chcel povzniesť svoju krajinu. Len to chcel. Nenávidel baraky, provizórium, biedu. Jeho nenávisť bola opodstatnená, dobre si pamätal kyslastý zápach zatuchnutých pivníc, v ktorých vyrastal. Medzi tými pivnicami a obyčajným dvojizbovým bytom je hádam väčší rozdiel ako medzi touto malou nemocnicou a luxusnou, ministerskou nemocnicou. Dala sa tá vzdialenosť preskočiť skokom jedného pokolenia? Vždy sa mu zdalo, že poľskú biedu možno odstrániť len vtedy, keď sa zabudne na každodenné potreby. Že je nevyhnutné zúfalé úsilie. Asketické odriekanie. Nikto nám nedá nič zadarmo. Sme odkázaní na vlastné sily. Musíme si utiahnuť opasok. O tom bol do hĺbky duše presvedčený.
Keďže ho v poslednom čase často trápila neistota, spýtal sa jediného skutočne blízkeho a oddaného človeka -Vandy.
- Čo si myslíš, ale úprimne, veď si múdra a poznáš moje názory, z čoho vyplynulo, že som tak zle odhadol situáciu,
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Bolo mu tak, akoby opäť pozeral na svoj život.
