VANSOVÁ, TERÉZIAPANI GEORGIADESOVÁ NA CESTÁCH
Tatran, Bratislava, 1977
edícia Slovenská tvorba (69)
zostavil a doslov napísal Július Noge
prebal a frontispice Ján Krížik
1. vydanie
beletria, próza krátka, poviedky, cestopis,
381 s., slovenčina
hmotnosť: 464 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 € predané
*zlaci*
S osobitnou dychtivosťou čítavala Vansová v denných novinách zvesti zo sveta a tieto údaje neraz zužitkovala i pre svoju novelistickú tvorbu. A stále žila v nej túžba poznať svet, rozhľadieť sa v nových pomeroch, navštevovať nové kraje a vzrušovať sa novými udalosťami... S akou citovou rozradostenosťou púšťala sa Vansová na cesty a aké dojmy si z nich prinášala, najvýrečnejšie ukazuje cestopis Pani Georgiadesová na cestách.
Vansovej cestopisy majú veľkú kultúrno-historickú dôležitosť. Osvetľujú mnoho z problematiky nášho národného života na konci predošlého storočia a zasväcujú do náhod i zmýšľania slovenskej spoločnosti oných čias. V Pani Georgiadesovej na cestách sa Vansová úprimne a bez pózy vyspovedala zo svojich osobných záľub i zo svojej národnej viery, cestopis si dlho zachová svoj význam i ako dobový dokument.
Vansovej šlo v novelách a poviedkach predovšetkým o pravdu, o zobrazenie skutočnosti, v akých sa žilo v jej rodičovskom dome a potom o zobrazenie spoločenských a školských pomerov v druhej polovici minulého storočia. Pestrá mozaika údajov. Poznávaš z nej ľudí a pomery. Vansová ťa uvádza do útulných izieb svojho rodičovského domu, oboznamuje so susedmi a hosťami, ktorí chodievali na faru, ale všíma si najmä deti. V zložení fabuly majú zväčša úlohu vyrovnávať životné rozpory, no temer do výsadného postavenia sa dostanú až v kresbách z fary a zo školy.
PRSTEŇ
Čo sa tu opisuje, stalo sa dávno, tak asi pred revolúciou. Myslím revolúciu, ktorá prehrmela nad hlavami našich otcov a starých otcov roku 1848.
Vtedy žil kdesi vo Veľkom Honte, ďaleko od hlavnej hradskej, v dedinke vzdialenej od sveta, mladý farár. Jeho rodinné meno nemusíme vedieť, krstným menom menoval sa tuším Samko.
Nebol ešte v cirkvi dávno; bola to jeho prvá fara, preto bol ešte slobodný. Cirkevníci mu boli veľmi radi, lebo pred ním pán farár bol veľmi starý, trošku hluchý a trošku slepý a nevládal odbavovať služby božie tak, ako by si bol žiadal sám a jeho cirkevníci tiež.
Keď starý pán umrel, cirkevníci po dlhej porade a uvažovaní dali opraviť faru, a keď si vyvolili mladého farára, nielen samo dielo chválilo svojho majstra, ale i majstri pochvaľovali dielo, faru, a pritom i voľbu farára.
Istý starký povedal:
„Ej, haj, naša fara oslávená; veru naša fara oslávená!“ A kýval spokojne šedivou hlavou.
Druhý prisvedčil a doplnil mienku o fare ešte dôraznejšie:
„Ej, veru by pristala do tej fary teraz už mladá pani farárčička!“
A že cirkevníci nemajú radi dlho farára neženatého, — sami najlepšie vedia prečo — pretriasali túto myšlienku ďalej, a jeden z tých múdrejších neokúňal sa poradiť pánu farárovi, aby sa oženil, lebo že „nie je dobre človeku samotnému“.
Takisto radila i Samkova matka, ktorá mu prišla zariadiť domácnosť, a láskavo povedala:
„Ožeň sa, syn môj, lebo ja nemôžem dlho ostať pri tebe; otec je slabý, potrebuje opateru.“
I druhí dobroprajníci mu to isté radili, ale našli sa i takí, čo mu povedali: „Ožeň sa, doskáčeš!“
A tak mladý farár bol na rázcestí. Rozvažoval. V lete ako v lete, čas preletí naozaj ako na krídlach vetra, ako vlnka na vode. To na poli, v záhrade, pri včeličkách; to na vychádzkach zájde si slobodný človek, kam len chce, a to tak, „per pedes“, na svojej vlastnej príležitosti. Či ide do mesta, či na blízke Novohradské vŕšky, všade je vítaný a nájde dobrých priateľov a srdečnú pohostinnosť. I k nemu prídu mladí ľudia zabaviť sa, i do dediny si zájde posedieť medzi cirkevníkov. Ale keď príde jeseň, dni sú krátke, noci dlhé a tmavé, cesty a chodníčky rozmoknuté, tu samému človeku utiahnuť prichodí sa do svojho teplého kútika. Novembrové pľušte, bezdné blato, rozmoknuté cesty: kamže pôjde vtedy, veď v taký čas neprichodí statočnému človeku ani pešo, ani na voze. Doma však medzi tými štyrmi stenami, pri malej zelenej olejovej lampe alebo pri lojovej sviečke, čo hneď aj pri dobrej knihe, nevydrží dlho sám a sám. V zime síce primrzne, napadne snehu, cesty sa stanú schodnými, sanica je výborná, ale čože? Tu je zasa ťažká otázka, keby boli sane, ale i tak koní niet! Kone by sa ešte našli, a to nielen za dobré slovo, ale i za nejaký dvadsiatnik a dobrú opateru každý cirkevník vďačne odvezie pána farára, kde načim.
Ale i tak koniec rozjímania bol ten, že sa treba ženiť. Dobre povedať: oženiť, lenže ako, kde, koho, odkiaľ?
Porekadlo veľmi múdro hovorí: „Zblízka sa žeň a zďaleka kradni!“
Nablízku, čo ako rozmýšľal náš kandidát ženby a jeho najbližší, nebolo takého dievčatka, ktoré by bolo zodpovedalo predstave, akú si sám farár i jeho priatelia utvorili. Rodiny, kam Samko chodieval na návštevy, boh už staršie, z ktorých dievčence už vylietali ako odchované vtáčatká; alebo mladé a ich dcérky hrali sa ešte s bábikami alebo chodili do školy. A čo ešte boli, tie sa mu nepozdávali.
Tak prišlo leto, a pán farár nemal dosiaľ výhľad na skorú ženbu.
Ale načo sú dobrí priatelia na svete? Nato, aby poradili.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Jedno jej musíme uznať - a to je, že je veľká Slavianka.
