JAROŠ, PETERLÁSKY HMAT
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Nová próza
ilustrácie Peter Augustovič
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
072-031-88
beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g
tvrdá väzba s prebalom
0,50 € stav: veľmi dobrý *barpe*bels*
Po rozsiahlych románových skladbách Tisícročná včela a Nemé ucho, hluché oko z nedávnej histórie slovenského etnika prichádza Peter Jaroš k čitateľovi s románom, ktorý osobitým spôsobom reflektuje našu súčasnosť. Kompozičná mozaikovitosť a tematická mnohoznačnosť románu Lásky hmat slúži autorovi na to, aby zobrazil dôležité aspekty života človeka druhej polovice 20. storočia, súvislosti medzi historickým povedomím jednotlivca, osudmi národa, ku ktorému prináleží, až po vedomie zodpovednosti za celosvetové dianie. Prostredníctvom hlavného hrdinu - scenáristu a dramaturga Kitárnom - sa zoznámime s filmárskou i spisovateľskou obcou na Slovensku, ale aj s drobnými intelektuálmi, radovými občanmi dnešného mesta i dediny, ktorí si kriticky uvedomujú sivosť životného štýlu, pracovné aj rodinné problémy, no usilujú sa aj o ich prekonanie a o ľudské porozumenie. Jaroš v intenciách svojich najlepších próz britko usvedčuje podoby súčasného malomeštiactva, hrabivosť, byrokraciu, formalizmus a vnútornú devastáciu človeka. Vzrušujúca a prekvapujúca symbolika osudu hlavného hrdinu pritom dokladá vieru autora v zmysluplnosť ľudskej angažovanosti smerujúcej k zachovaniu ľudskej civilizácie na Zemi.
Na sekretariáte dramaturgie čakal na Kitamoru nezalepený list od „nosiča nápadov“, zvukového technika pána Valigula. V liste sa písalo:
„Kitamora, zdravím Vás! Viem, že o chvíľu prebrnknem okolo dramaturgie do zvukového štúdia, tak Vám reku nahodím na papier pár, iba zdanlivo, volovín, ktoré sú však v podstate veselé i smutné a ktoré by sa vari ešte aj dali zamontovať do tej veselohry, ktorú teraz v dvojke nakrúcame a kde robím, ak ste si ráčili všimnúť, zvukového majstra. Doparoma, práve ma volá režisér, počkajte, o chvíľu sa vrátim a všetko dopíšem... No, už som aj späť. Šéfko, teda réžo sa ma pýtal, či sa dá od seba odlíšiť rev leva a rev tigra. Nuž, pravdu povediac, nevedel som mu odpovedať. Do jednej scény je predpísaný rev leva a my máme na kazete nahraný len tigrí rev. Ale to si už tu nejako vyriešime, vrátim sa k nápadom, ktoré vám ponúkam nezištne a vlastne aj bez nároku na honorár. Mrzí ma, že hlavná postava filmu, ktorú hrá pán Macela, je trochu plochá, chudobná a vlastne ani nie veľmi zaujímavá. Čo keby bol pán Macela človek dobrý, ale aj úlisný, ktorý chová doma akvárijné rybky v sklenej guli, kde rybky zošalejú, lebo guľa skresľuje vzdialenosti a sťažuje ich orientáciu. Nuž a jeho zdivené akvárijné rybky (tetry, skaláre, platy, neónky, gurany, strieborný karas) vyskáču z akvária a podochnú. Po druhé by mohol pán Macela náramne rád skracovať, odstrihovať svojmu psovi uši a chvost. Sused by ho napomínal.
- Človeče, veď to toho psa bolí!
- Veď neplače, - odpovedal by pán Macela.
- Pes predsa nevie plakať, ale ako skučí.
- Skučí aj vtedy, keď mu núkam lahôdku, - odpovedal by pán Macela susedovi.
A teraz pozor, pán Kitamora! Až teraz by sa pán Macela priznal susedovi, prečo to všetko robí. Odišiel do nášho Povstania ako mladý chlap a skôr ako stačil vystreliť na nepriateľa, nemecká guľka mu prevŕtala hlavu. Po dvoch rokoch sa vystrábil zo zranenia, ale doteraz ho bolieva hlava.
Najmä pri zmenách počasia je bolesť príšerná, nepomáhajú nijaké tabletky. A vtedy robí, čo robí, ani nevie prečo! Trápi zvieratá? Ani sa mu nezdá! A keby aj, ale človeku nikdy neublížil...
Pán dramaturg! Skúste porozmýšľať o mojom nápade, a keď prídete najbližšie na plac, poviete mi, či ho prijímate. Srdečne Vás zdraví a plný nedočkavosti zostáva Váš priaznivec Valigul.“
Kitamora zložil list a vtedy na jeho zadnej strane zbadal dodatok textu: „Hlavný hrdina našej veselohry by na konci filmu mohol päť rokov kopať tú istú jamu a stále by bol na povrchu. To by bola paródia na niektorých našich spolupracovníkov! Jeden podobný to už robí šesť rokov neďaleko zvukového štúdia.“
Jozef Kitamora sa usmial, vložil list do obálky, vstrčil ho do šuplíka v stole, a keď sa chcel pustiť do čítania námetu od známeho scenáristu, vošiel do miestnosti bez zaklopania rozhorčený Štefan Perst, produkčný filmu Nádej naposledy.
- To už prestáva všetko! - vykríkol rozhorčený Perst. - Buď budete v dramaturgii schvaľovať technické scenáre kompletne so všetkými náležitosťami, alebo budeme musieť niečo robiť s našimi zlomyseľnými účtovníkmi a ich byrokratickými manierami!
- Čo sa stalo? - spýtal sa prekvapený Kitamora a usadil rozrušeného produkčného oproti sebe.
- Podľa technického, či režijného scenára, ktorý ste v dramaturgii schválili, zje herec v jednej scéne pol rožka, - rozhovoril sa vedúci produkcie Perst. - Ale kým sme to nakrútili, zjedol herec tri rožky a pani Anežka z účtárne mi okamžite dva a pol rožka pripísala na osobné konto. Tu je od nej list, pozri sa!
Kitamora nazrel do listu, v ktorom pani Anežka zaúčtovala Perstovi na osobné konto hodnotu jednej koruny za dva a pol rožka.
- Neuveriteľné!
- A tu je tristošesťdesiat korún za telefón, - bodol Perst do listu prstom.
- Za aký telefón? - čudoval sa Kitamora.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Doktor Granáth vstal od stola a náhle si uvedomil, že hneď ráno bude musieť iznámiť Kitamorovej žene Lenke, jeho deťom Jožkovi a Marienke aj celému svetu, čo sa stalo ...
