KOŽNAR, ZBYNĚKKOŽNAROVÁ, MARIE
ŠESTNÁSŤ GORDICKÝCH UZLOV
16 prípadov vrchného kriminálneho inšpektora Miloslava Nečáska
Videopress MON, Bratislava, 1985
preklad Veronika Redererová
obálka Igor Rehánek
2. rozšírené vydanie (v slovenčine 1.), 30.000 výtlačkov
beletria, próza krátka, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g
mäkká väzba
stav: zachovalá
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Päť zmarených životov
Vyšetrovatelia, prokurátori, sudcovia by vedeli povedať nesčíselné množstvo príkladov na to, že aj ten najnestálejší tvor je iba obyčajný chudák, ak sa porovnáva s pamäťou. Väčšia či menšia zradnosť ľudskej pamäti samozrejme závisí od mnohých faktorov: od povahy, aj od momentálnej nálady, čo kto chce o sebe prezradiť alebo si pripustí, od toho, aký dlhý čas uplynul od predmetnej udalosti a tak ďalej.
Vyšetrovaní mávajú často „zlú pamäť“. Ich výhovorky a kľučkovanie je bežné a vari aj prirodzené; páchateľ aj podozrivý sa chytá klamstva a výmyslov ako topiaci sa slamky. Lenže prečo konštantné fakty vykresľujú aj nestíhateľní svedkovia často úplne rozdielne? Okrem už spomenutých faktorov je dôležité, čo si svedok subjektívne predstavuje a čo mieni zverejniť. Nechajme bokom velikášske vystúpenia pánov Dôležitých a vševediacich veštkýň. Kriminalisti majú najviac lopoty so svedkami, ktorí z neznámych a netušených dôvodov nepovedia pravdu ani o bezvýznamnostiach; zavedú vás tak ako rozprávkové bludičky niekam, odkiaľ je preťažký návrat na jedinú správnu cestu.
Nástupnou stanicou do nešťastia - aj zločinu - býva zvyčajne zanedbanie najbežnejších povinností, váhavosť a nevšímavé lajdáctvo. Páchateľ samozrejme zapiera, ale ani ľudom v jeho blízkosti sa často nechce priznať nič, čo by ich postavilo do horšieho svetla. Nie je možné, aby sa dal zostaviť recept na rozpoznanie kulminačného bodu, za ktorým už nejde len o ľahkomyseľnosť, kde už musia ísť všetky ohľady bokom a nastupuje reč paragrafov. Keby ste neumyli riad vašej domácej panej, nič zvláštne sa nestane. Lenže ak sa zabudnú na železničnom priecestí spustiť závory, môže toto pozabudnutie skončiť zdemolovaním autobusu, ktorý vezie mládež na chmeľovú brigádu.
V prípade niekoľkonásobnej vraždy a ďalších smrtí z nedbalosti, ktorý budete sledovať, bolo červených svetiel medzi ľahkomyseľnosťou a zákonníkom viac, avšak ani jeden z nich nebol v pravú chvíľu dostatočným majákom pre výstrahu.
Pondelok býva na Bezpečnosti smutnejší, ako dva piatky spolu. Keď má človek voľno - teda cez víkend - môže podniknúť a vykonať hocičo, na čo by v pracovný deň nemal čas ani náladu.
Ani 28. august 1950 nebol výnimkou. Na štvorke v Bartolomejskej spísali hneď ráno protokol s referentkou osobného oddelenia Detskej fakultnej nemocnice v Prahe II, ktorá prišla ohlásiť, že od soboty je nezvestná zdravotná sestra Emília Ricová. Úradník, ktorý robil záznam, sa povypytoval na všetky okolnosti a poslal na Slovensko ďalekopis, či stratená dievčina neodišla k svojim príbuzným. Už predpoludním prišli negatívne odpovede, a preto postúpil vec náčelníkovi príslušného odboru a ten si zavolal vrchného inšpektora Nečáska.
„Pozri sa, Milo, ja faustovskému zmiznutiu mladých panien neverím, nech by hneď pracovali a bývali oproti Faustovmu domu. Ale keďže táto sestrička údajne naozaj zmizla, zabehni sa tam pozrieť, či v tom predsa nie je nejaké čertovo kopýtko.“
Emília Ricová nemala ešte dvadsaťštyri a tak Nečásek zo začiatku nechápal, prečo prvé tri zdravotníčky, s ktorými hovoril, konštatovali jednohlasne: „...a bola stále slobodná.“ Ale všetky dievčatá aj staršie ženy sa zhodovali v tom, že Ema je dievča ako lusk a že si zo žiadnej miestnej konkurencie v súťaži krásy nemusela robiť ťažkú hlavu. Bola však priveľmi dôverčivá. Nuž a keď dievča nie je tunajšie a navyše tak zďaleka... Na náhlu cestu sa nepripravovala a samovražedné úmysly pred nikým neprejavila. Horko-ťažko asi siedma svedkyňa okľukou naznačila, že Emka pravdepodobne čaká dieťa, ale že ženích sa zatiaľ nevyjadril. Tak preto tie prvé tri nepriame náznaky o jej stave.
Za prítomnosti úradníčok z nemocničnej kancelárie urobil vrchný inšpektor prehliadku izbičky, v ktorej nezvestná bývala spolu s ošetrovateľkou Karlou Jínovou. Z fotografií bolo vidieť, že kolegyne nepreháňali, keď hodnotili Emkinu fasádu. Medzi snímkami nebol na počudovanie nijaký mužský portrét - s výnimkou príbuzných. V odloženej korešpondencii zostala iba rodinná pošta a jediný cudzí rukopis. Nejaký Jožo v lakonickom a v rýchlosti napísanom liste naznačuje, že sa necíti byť otcom očakávaného dieťaťa. Fotografia Emílie Ricovej a Jožov list aj s obálkou sa premiestnili do služobného zápisníka. Jožo mal byť podľa odhadu sestričky Márovej ten, ktorý sa neponáhľal do ženenia, pretože je na vojne.
Z kancelárie obtelefonoval Nečásek všetky pražské nemocnice, či tam náhodou neošetrujú zranenú alebo náhlou nevoľnosťou postihnutú zdravotnú sestru Ricovú a až potom rozposlal obežník o pátraní po nezvestnej osobe. Veď prečo myslieť hneď na to najhoršie.
Viac z ľudského ako zo služobného záujmu začal premýšľať nad Jožovým listom. Prečo si ho Ricová schovala? Asi chcela mať v ruke písomný doklad na prípadný spor o otcovstve.
Stačí to ako motív na jej zmiznutie? Možno. Kde ale v Prahe nájsť vojačika Jožinka? Z pečiatky na obálke možno vylúštiť len poštový úrad PRAHA XIX., avšak dátum nie.
Každý začiatok sme vždy mali ťažký, povedalo si nerozlučné duo Nečásek - Zahrádka a vydalo sa na okružnú cestu po všetkých dejvických kasárňach. Nech láskavo nastúpia všetci vojaci Jozefovia, ktorí mali v sobotu večer vychádzku - žiadali. Rozprávali sa s predvedenými, vypytovali sa, či niektorý z nich neudržuje známosť s krásavicou Ricovou.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Galerka sa opäť preriedila.
