KRUPA, VIKTORHĽADANIE POSLEDNÉHO RAJA
Objavné plavby do Tichomoria v ilustráciách
Tatran, Bratislava, 1978
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
61-871-78
cestopis
228 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
2,40 €
*zlaci*
Stojíme na samom prahu poslednej štvrtiny dvadsiateho storočia a objaviteľský duch človeka už preniká do vesmíru. Z povrchu zemskej planéty sme zotreli azda aj posledné biele škvrny, turisti bežne prekonávajú tisíckilometrové vzdialenosti a málokto pokladá cestu z Bratislavy do Tokia alebo do Sydney za životu nebezpečné podujatie. Dávno sa skončila éra veľkých zemepisných objavov a výskumných ciest, ktoré prinášali slávu cestovateľom, poznatky vede, osob európskym mocnostiam, a žiaľ, i utrpenie domácemu obyvateľstvu vzdialených krajín. O to väčšmi nás dnes lákajú osudy prvých slávnych moreplavcov.
Obdobie veľkých objavných ciest sa začalo v 15. storočí portugalskými plavbami do Indie a Kolumbovou cestou k americkým brehom. Európa sa postupne zoznámila s Novým Svetom, s južnou i východnou Áziou a s Afrikou. A hoci Magalhaes sa preplavil cez Pacifik ešte v 16. storočí, záujem o najväčší svetový oceán sa v plnom rozsahu prejavil až v 18. a 19. storočí. V tomto období už Portugalcov a Španielov vystriedali na objaviteľskej scéne najmä Angličania a Francúzi. Wallisa a Cartereta vystriedal Bougainville, Cooka Lapérouse a objaviteľské súperenie v Tichomorí vyvrcholilo dvoma plavbami Dumonta d’Urvilla, dôstojného francúzskeho nástupcu Angličana Cooka.
Jednotliví moreplavci 18. a 19. storočia boli i zanietenými bádateľmi. Viedli si obšírne denníky a mapovali neznáme moria, pobrežia a ostrovy. Pretože fotografia ešte nejestvovala a cítili, že slovo nevystihne krásy všetkých objavených svetov, brávali si na cesty aj školených kresličov. Ich zásluhou sa nám zachoval v podobe rytín umelecko-dokumentárny obraz navštívených krajín, vtedajší spôsob života domorodcov, ich hmotná kultúra, tance, zvyky, ale i exotické živočíšstvo a rastlinstvo.
Hľadanie posledného raja obsahuje výber najpozoruhodnejších rytín, vzťahujúcich sa k cestám piatich významných bádateľov. Sú to Cook, Lapérouse, d’Entrecasteaux, de Freycinet a Dumont d’Urville. Hoci ide o veľmi skromný a úzky výber z niekoľkých tisícov zobrazení, dúfame, že zaujme čitateľov svojským dobovým poňatím, pôvabným umeleckým spracovaním a exotikou námetu.
Prvé dni plynuli jednotvárne. Na Madeire chceli nakúpiť víno, ale ceny boli vysoké, a tak radšej odplávali ku Kanárskym ostrovom. Odtiaľ zamierili k Brazílii a podľa tradície francúzskych výprav zastavili sa pri ostrove svätej Kataríny. Tu si doplnili zásoby a po nudnej plavbe popri patagónskych brehoch v januári 1786 dosiahli Ohňovú zem. Na vlastné oči sa presvedčili, že je to výstižný názov, lebo vždy po zotmení sa na brehoch rozhoreli stovky vatier. Zlovestný mys Hoorn oboplávali hravo a bez najmenších ťažkostí. Začiatkom februára 1786 vstúpili do vôd Tichého oceánu. Tu Lapérouse pozmenil svoj pôvodný plán a namiesto k ostrovu Juana Fernandeza zamieril do Concepciónu, lebo lode potrebovali nové zásoby dreva, potravín a pitnej vody. Tamojší Španieli prijali francúzskych moreplavcov priateľsky a zahrnovali ich prejavmi pohostinnosti. Napriek tomu Francúzom neušla bieda, do akej uvrhli kolonizátori domorodé obyvateľstvo.
17. marca 1786 Boussole a Astrolabe zdvihli kotvy a nabrali kurz na najodľahlejší ostrov sveta, ktorý Roggeveen pomenoval Veľkonočným; objavil ho práve na Veľkonočnú nedeľu. Hliadky Boussoly ho zbadali 8. apríla 1786, ale pre búrku sa im podarilo zakotviť až o niekoľko dní. Domorodci prijali cudzincov srdečne a Francúzi ich obdarovali všelijakými čačkami. Menším nedorozumeniam sa jednako len nepodarilo vyhnúť. Ostrovania si bez zábran prisvojovali všetko, čo sa im zapáčilo, a keby ľudský a rozvážny Lapérouse nebol krotil svojich podriadených, azda by bola tiekla i krv. Lapérouse patrí medzi tých málo Európanov, ktorí ešte videli pri brehoch ostrova ozajstné domorodé člny. Na šťastie ich výstižne nakreslil dôstojník Blondela.
Od Veľkonočného ostrova zamierili fregaty rovno k Havajským ostrovom. Dosiahli ich po šiestich týždňoch plavby, za ktorej neobjavili ani jediný ostrov. Havajčania sa po vražde kapitána Cooka tešili povesti krvilačných bojovníkov, ale Lapérouse sa v styku s nimi presvedčil, že to nie je pravda. Správne usudzoval, že osudnú zrážku vyprovokovali Angličania nerozmyslenou streľbou.
1. júna 1786 havajské sopky akoby zmizli v oceáne za kormami fregát. Počasie sa zhoršovalo a Lapérouse mieril k málo známemu severozápadnému pobrežiu Ameriky. 23. júna hliadky spozorovali Eliášovu horu na 60. rovnobežke severnej šírky. Stretnutie s Indiánmi prebehlo pokojne. Oveľa pokojnejšie ako stretnutie s príbojom. V nebezpečných pobrežných prúdoch stratil Lapérouse za odlivu dvadsaťjeden námorníkov. Bol to ťažký úder pre výpravu. Kapitán si uctil túto smutnú udalosť tak, že dal nešťastnej zátoke názov Francúzsky záliv.
Po pohrome sa pobyt vo Francúzskom zálive proti vôli Lapérousa predĺžil a to si vyžiadalo zmeny vo výskumnom pláne. Boussole a Astrolabe nabrali južný kurz a sledovali pobrežnú čiaru. Po krátkej zastávke v kalifornskom Monterey vyplávali fregaty po 28. rovnobežke severnej šírky smerom k ázijským brehom. Hľadali ostrov Nostra Seňora de Gorta, ale nakoniec sa presvedčili, že jestvuje iba vo fantázii jeho španielskych objaviteľov. Na západ od Havajských ostrovov objavili ostrovček Necker a nebezpečnú Plytčinu francúzskych fregát, kde takmer stroskotali. Potom cez Mariány pokračovali v plavbe do Macaa. Zakotvili tu po nedorozumeniach s čínskymi lodivodmi 2. januára 1787. Popredali kožušiny, čo získali výmenou od severoamerických Indiánov, a zamierili k Filipínam. V Manile vykonali potrebné opravy a znovu dali zbohom suchej zemi. Teraz ich čakala plavba na sever, k brehom Tartárie a ku Kamčatke. Japonsko ani Kórea v tom čase nedovoľovali cudzincom vstup na vlastné územie a Lapérouse sa preplavil cez Východočínske i Japonské more bez jedinej zastávky. Tartária, rozprestierajúca sa na sever od civilizovaných východoázijských krajín, bola skoro neobývaná. Keď však Francúzi konečne natrafili na domorodcov, boli milo prekvapení. Miestni obyvatelia ich prijali nesmierne srdečne a na rozdiel od Polynézanov vôbec nekradli. Lapérouse preskúmal pobrežie Tartárie i Sachalínu a popri Kurilských ostrovoch pokračoval v plavbe do Petropavlovska na Kamčatke. Úchvatný bol pohľad na zasnežené kamčatské sopky, na úpätí lemované zelenými lesmi. Bol už 6. september 1787, keď Boussole a Astrolabe vplávali do Avačinského zálivu. Na šťastie mali so sebou tlmočníka, mladého de Lessepsa. Poniektorí ruskí dôstojníci vedeli
