ALAIN-FOURNIERVEĽKÝ TULÁK
(Le Grand Meaulnes)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (180)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
ilustrácie a obálka František Kudláč
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 302 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
darované THCK
*zlaci*
Roky chlapčenstva, roky veľkej fantázie a nežnej lásky stali sa predmetom Fournierovho románu Veľký tulák. ALAIN-FOURNIER, vlastným menom Henri Fournier, narodil sa a vyrastal na francúzskom vidieku, kde každá dedinka žila svojím vlastným životom. Od starej matky počul mnoho ľudových rozprávok a povestí, ale už sám kraj vzbudzoval v ňom dojem tajomna a túžbu po dobrodružstve, prirodzenú u každého mladého človeka. Predmetom dobrodružstva sa mu stáva láska. Fournierovou zásadou bolo neoddeľovať umenie od života, a preto aj v jeho románe nachádzame množstvo zážitkov a postáv, ktoré hrali úlohu v jeho živote; tak napr. Yvonne bola skutočne jeho veľkou láskou, a tak isto ako Veľký Meaulnes v románe i Henri Fournier žil plných sedem rokov tejto stratenej predstave. Jeho meditácie o láske v korešpondencii sa sotva dajú oddeliť od úvah filozofických, lebo láska je preňho nielen stretnutie so ženou, ale štýl života vôbec. Fournier pracoval na románe sedem rokov a celá dejová zápletka svojou vnútornou logikou vedie k nevyhnutnému záveru - Velký tulák nedosiahne u Yvonny de Galais šťastie, ktoré si sľuboval. Je to azda aj preto, že by Fournierovi bolo bývalo ťažko pravdivo opísať šťastie, ktoré sám nenašiel.
Veľký tulák patrí dnes medzi klasické diela francúzskej literatúry; je obrazom citového života generácie zo začiatku nášho storočia, ktorá cez dobrodružstvá detských rokov smeruje k najstrašnejšiemu dobrodružstvu - k prvej svetovej vojne, ktorej za obeť padol i Alain-Fournier.
Kapitola VII
HODVÁBNA VESTA
Našou izbou, ako som povedal, bola veľká manzardka. Napoly manzardka, napoly izba. V ostatných izbách učiteľských pomocníkov boli obloky; ktovie, prečo táto bola osvetlená svetlíkom. Dvere sa nedali celkom zavrieť, lebo sa zapierali o dlážku. Keď sme ta večer prichádzali, pricláňajúc rukou sviecu, na ktorú útočili všetky prievany rozľahlého domu, zakaždým sme sa pokúšali dvere zatvoriť, ale vždy sme sa toho museli vzdať. A celú noc sme cítili, ako až k nám do izby preniká ticho troch podkrovných miestností.
Tam sme sa opäť zišli, Augustin a ja, večer toho istého dňa.
Zatiaľ čo ja som obratom ruky zhodil zo seba všetky šaty a nahádzal ich na kopu na stoličku pri záhlaví postele, môj spoločník sa bez slova začal pomaly vyzliekať. Vliezol som do kovovej postele s kretónovými záclonkami, ktoré zdobili tvary viničných listov, a pozoroval som ho. Chvíľami si sadal na nízku posteľ bez zácloniek. Chvíľami vstával, chodil sem a tam a vyzliekal sa. Svieca, ktorú postavil na prútený stolček, upletený cigánmi, vrhala na stenu jeho pohybujúci sa ohromný tieň.
Na rozdiel odo mňa skladal a ukladal si školské šaty síce roztržito a s nechuťou, ale starostlivo. Ešte dnes ho vidím, ako prehadzuje cez stoličku ťažký opasok; ako cez operadlo skladá čiernu, ukrutne pokrčenú a zašpinenú kazajku; ako vyzlieka tmavomodrú blúzu, ktorú nosil pod kazajkou, ako sa obrátený chrbtom ku mne skláňa a vystiera ju na dolnú časť lôžka... Ale keď sa opäť narovnal a obrátil ku mne, zbadal som, že namiesto vestičky s medenými gombíkmi, akú obyčajne pod pláštenkou nosieval, má čudnú hodvábnu, hlboko vystrihnutú vestu, v dolnej časti zapnutú radom perleťových gombičiek.
Bola to rozkošne fantastická súčasť obleku, akú asi nosievali mladí ľudia, čo tancovávali s našimi starými mamkami na báloch okolo roku tisíc osemsto tridsať.
Pripomínam si v tejto chvíli vysokého vidieckeho žiaka, prostovlasého, lebo čiapku si starostlivo odložil na ostatné šatstvo, - s tvárou mladou, a predsa už pevnou a mužnou. Keď si rozopínal tú záhadnú časť obleku, ktorá nebola jeho, opäť začal chodiť po izbe. A bol to čudný pohľad, ako bez kabáta, v nohaviciach už prikrátkych, v zablatených topánkach kládol ruku na tú šľachtickú vestu.
Len čo sa jej dotkol, náhle sa prebral zo zasnenia, obrátil sa tvárou ku mne a nepokojne na mňa pozrel. Mal som tak trochu chuť sa zasmiať. Usmial sa zároveň so mnou a tvár sa mu rozjasnila.
- Och, povedz mi, čo je to, - ozval som sa potichu, keď som sa trochu osmelil. - Kde si ju vzal?
Ale úsmev mu hneď vzápätí pohasol. Dvakrát si prešiel ťažkou rukou po krátkych vlasoch a zrazu, akoby už nevedel odolať svojej túžbe, znovu si na jemnú vestičku natiahol blúzu, potom ju starostlivo pozapínal a obliekol si aj pokrčenú kazajku; potom úkosom na mňa pozrel a na chvíľku zaváhal... Nakoniec si sadol na kraj postele, vyzul si topánky, ktoré s buchotom dopadli na dlážku; a takto, oblečený ako vojak, keď čaká na poplach, vystrel sa na posteľ a zhasol sviecu.
Okolo polnoci som sa naraz prebudil. Meaulnes stál uprostred izby s čiapkou na hlave a na vešiaku čosi hľadal - pláštenku, ktorú si potom prehodil cez chrbát... V izbe bola úplná tma. Ani len prísvit, aký niekedy dáva odraz snehu. Pošmúrny a mrazivý vietor fúkal po mŕtvej záhrade a streche.
Trochu som sa nadvihol a potichu som naňho zavolal:
- Meaulnes! Ty zase odchádzaš?
Neodpovedal. A vtedy som mu celý vyplašený povedal:
- Tak idem s tebou aj ja. Musíš ma vziať so sebou.
A zoskočil som z postele.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A už som ho v duchu videl, ako v noci zakrúca dcérenku do plášťa a odchádza s ňou za novými dobrodružstavmi.
