KRNO, MILOŠMODROOKÁ ZEM
Pravda, Bratislava, 1980
prebal A. Bartošová-Pelikánová
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-077-80
beletria, román,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Zaslúžilý umelec MILOŠ KRNO, narodený roku 1922, vstúpil do literatúry ako básnik. Je autorom niekoľkých zbierok poézie a prekladov poézie. Neskôr sa však začal venovať iba próze, čiastočne aj filmovému scenáru. Bol aktívnym účastníkom Slovenského národného povstania, a preto často čerpá z vojnového obdobia a zobrazuje ľudí v napätých, dramatických situáciách. Tematika Slovenského národného povstania a mravné postoje ľudí v ňom sa zjavujú v knihách poviedok Viadukt, Živiteľka, Kým dohorela cigareta. Jastrabia poľana, Ťažká hodina, Výstrel sa vracia, Hra so smrťou i vo viacerých románoch.
Najznámejším dielom Miloša Krnu — prozaika je široké plátno Liptova zahrnujúce obdobie od konca prvej svetovej vojny po februárové víťazstvo — románová trilógia s názvami Dve cesty, Lavína a Míľový krok, ďalej kniha inšpirovaná bojom kapitána Jána Nálepku Vrátim sa živý, ktorá slúžila ako podklad k scenáru pre československo-sovietsky koprodukčný film Zajtra bude neskoro, román zo súčasného života vysokoškolákov a o láske A kto ma to čaká. Veľký úspech u literárnej kritiky aj medzi čitateľmi dosiahol posledný Krnov román Cnostný Metod, satirický pohľad na Bratislavu štyridsiatych rokov. Literárna kritika privítala toto dielo ako signál pre celú slovenskú prózu: „ ... povstalecká tematika si vyžaduje nový prístup pri spracovaní a ... Krno ju obohatil zrelým, čitateľsky príťažlivým dielom, socialisticky angažovaným. Román Cnostný Metod znamená nový vzmach v Krnovom vývine, medzi jeho knihami nie je iba jednou z radu" (Ivan Kusý). Slovenská filmová tvorba nakrútila podľa neho rovnomenný celovečerný film.
Krno napísal aj niekoľko kníh pre deti, z ktorých najznámejšie sú Lišiak Šibal, Zbojník Šíp a Meteor do daru.
Mnohé jeho knihy boli odmenené literárnymi cenami, vyšli vo viacerých vydaniach a preložili ich do cudzích jazykov.
Najnovšie Krnovo dielo Modrooká zem, ktoré predkladáme čitateľom, sa zrodilo z jeho lásky k prírode a z úzkosti, že ľudia vlastným nezodpovedným prístupom postupne zničia prírodu okolo seba a napokon aj život sám. Autor súčasne načrel do živej problematiky krízových rokov. Jeho hrdinovia intenzívne prežívajú dianie okolo seba, a ono ich núti vyjasňovať si zásadné osobné postoje nielen k spoločnosti, ale aj k svojim najbližším. Bytostne spätí s prírodou čerpajú z nej napokon silu prekonať vnútorný očistný zápas a nájsť opäť seba samých.
Peter si svedomito pripravil referát na moskovské sympózium o ochrane vôd. Keď vyšiel na rečnícku tribúnu, cítil, ako sa mu trasú ruky, a pri pohľade na veľké auditórium, z ktorého mnohých účastníkov poznal a ktorých práce si vážil, prišiel do pomykova.
Keď si všimol, že jeho referát pozorne počúvajú, striasol zo seba stiesnenosť. Možno bola aj do určitej miery oprávnená — Peter Zoštiak a jeho kolegovia nemali pre prácu také podmienky ako mnohí zahraniční účastníci sympózia.
— Československo je prvým štátom na svete, čo má priamo v ústave zakotvenú ochranu prírody, — hovoril Peter. V pätnástom článku sa hovorí, že každý občan, citujem: „Sa má starať o zvelebenie a všestrannú ochranu prírody a udržanie prírodných krás našej vlasti.“ — A to bolo, vážení kolegovia, pred piatimi rokmi, v čase, kedy naša príroda ešte nebola ohrozená.
Veľa účastníkov sympózia zatlieskalo. Peter si spomenul na brata, na papiereň, na zapáchajúci Váh s bielymi penami a vláknami, no nepodľahol tomuto dojmu, lebo vedel, že mnohé rieky a skoro všetky potoky u nás sú čisté ako krištáľ.
Na záver povedal:
— Chcel by som sa poďakovať za pozornosť našim drahým hostiteľom. Všetci, či už my, vedeckí pracovníci v najužších disciplínach biológie, alebo ostatní občania, mali by sme všetko podniknúť na záchranu životného prostredia ľudí, na záchranu veľkej rovnováhy v prírode. Rád by som práve tu, v Moskve, na záver zacitoval jedného z hrdinov Čechovových poviedok: „Hľadíte na mňa s iróniou, všetko, čo hovorím, vidí sa vám zastarané a málo vážne, ale keď som pri lese, čo som zachránil pred vyrúbaním alebo ešte viac, keď počujem šumieť mladý les, ktorý som svojimi vlastnými rukami vysádzal, cítim, že ešte aj klíma je trochu v mojej moci, a ak bude po tisícich rokoch človek šťastný, bude to trochu aj mojou zásluhou."
Keď sa Peter uklonil, v konferenčnej sieni hotela Rossija zatlieskali. Sadol si v rozpakoch na svoje miesto a sused, bulharský kolega, mu stisol ruku.
Peter sa uspokojil, vybral poznámkový zošit z aktovky, založil si na uši slúchadlá, aby zachytil v ruskom preklade referát francúzskeho biológa.
Francúz, asi šesťdesiatnik, žilnatý, vysoký chlap s hrubými okuliarmi na očiach, ktoré si neprestajne naprával, málo pozeral do papierov, vedel svoj referát skoro naspamäť.
— Pomaly prameň čistej vody nájdeme iba v rozprávkach, — hovoril. — O Rýne spieval Henrich Heine vo svojich veršoch ako o utešenej rieke. Pre nás Francúzov, milovníkov vína, je Rýn spojený s révou. Koncom minulého storočia vylovilo sa ročne z rieky tisíc ton lososov.
Zdvihol prst a zvýšil hlas:
— Tisíc ton lososov, páni! A dnes sa premenila táto utešená a užitočná rieka na smradľavý kanál. A čo mám povedať o našej slávnej Seine? V osemnástom storočí Parížania z nej pili vodu bez úpravy, a dnes? Seina už môže ruku podať Minnesote v Spojených štátoch amerických, rieke, ktorá sa nedá použiť ani na zavlažovanie.
Odpil si minerálky a pokračoval:
— Hovorím o vode, takisto by som však mohol hovoriť o pôde a povetrí. V krátkom čase nám hrozí skaza, ak sa ľudstvo nechytí rozumu. Najväčším znečistením prírody hrozí výrobný proces nukleárnych zbraní. Ľudstvo nesmie viesť pštrosiu politiku a nemyslieť na zajtrajšok, na našich potomkov! Na to nemá právo.
Utrel si čelo, vzdychol, napravil si okuliare a očervenel v tvári.
— Odpusťte, dal som sa strhnúť, — povedal. — Teraz budem vecný, — a už pokojnejšie čítal svoj referát.
Nakoniec sa však predsa len rozpálil. Zbalil papiere,
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
V nej sa raz upokoja naše túžby a bláznivé sny.
