STRINDBERG, AUGUSTPRÍBEHY ZO ŽIVOTA MANŽELSKÉHO
(Giftas)
Tatran, Bratislava, 1979
edícia Svetová tvorba (138)
preklad Jana Rakšányiová
prebal Pavol Blažo, Miloš Urbásek
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
beletria, novela, poviedky,
349 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,10 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Na začiatku modernej švédskej literatúry je AUGUST STRINDBERG (1849—1912), naj spornejšia, najdiskutovanejšia a najkonfliktnejšia osobnosť, zmietajúca sa medzi genialitou a šialenstvom. Tvoril v duchu naj zrnitejšieho naturalizmu, no experimentoval aj s novými literárnymi prúdmi. Vo svete je tento prvý švédsky spisovateľ-profesionál, ale aj herec, maliar a novinár známy ako dramatik (napísal 36 hier, u nás boli preložené Tanec smrti, Slečna Júlia, Otec), ktorý významne ovplyvnil európske divadlo 20. storočia. Jeho rozsiahle dielo tvorí 80 zväzkov a je neobyčajne rôznorodé; siaha od románov (Červená izba), noviel zo švédskeho života, autobiografií (Slúžkin syn), populárno-vedeckých spisov až k polemikám a básňam Autor o sebe výstižne tvrdil, že sa narodil na to, aby okolo seba bil. A skutočne, nepoznal kompromisy, v každom diele si zachoval svoju originalitu a nenávisť ho hnala na najneschodnejšie cesty. Neustále spory s kritikou a publikom ho donútili odísť do zahraničia, no i mimo Švédska si zachoval vzácnu symbiózu svetovo-progresívnych a charakteristicko-národných prvkov. August Strindberg dodnes nezapadol prachom, je dokonale čitateľný a svieži, lebo sa doslova zadrapil do problémov, ktoré si nevyriešil ani dnešný človek.
Už názov noviel Príbehy zo života manželského nám prezrádza, akými problémami nás známy švédsky autor August Strindberg bude zabávať na stránkach tejto knihy. Jeho novely sú neobyčajne rôznorodé, úsmevné, vtipné až ironické, iné zasa smutné či nostalgické, no každá z nich zatína do živého, driape ako ostré levie pazúry. Autorova pestrofarebná paleta irónie a výsmechu vie byť dojímavá i nepríjemne kúsavá. Sám znechutený niekoľkými konfliktovými manželstvami a pobúrený vtedajším emancipačným hnutím za nový ideál ženy, pichľavo sa vysmieva jednostrannosti Amazoniek, zidealizovanej žene, nerozumu ale i naivnosti, predsudkom a falošnej cudnosti. Strindberg je zástanca skutočnej erotiky, za skutočnú lásku pokladá len tú lásku, v ktorej sa snúbi láska duševná s láskou zmyselnou. Vo svojich novelách výborne stvárňuje manželský konflikt, prázdne pohrávanie si s banálnymi slovami, hlúposť, tvrdohlavosť a vypočítavosť partnerov a v neposlednom rade i celé zástupy príbuzenstva, ktoré pchá nos, kde netreba. Z manželského nesúladu a odcudzenia viní autor i panujúce spoločenské pomery (Chlieb, Neprirodzený výber alebo vznik rasy), ktoré nedovoľujú presadiť sa skutočnej emancipácii a dokonca narúšajú zdravé a prirodzené vzťahy (Súboj, Len sa vydať, Náhrada atď.). Strindberg však hádže rukavicu všetkým pokrytcom ženského a mužského pohlavia, tí však jeho výzvu pochopili po svojom, z knihy urobili škandál a autor sa dostal za údajné urážky a znevažovanie pred súd. Strindberga síce oslobodili, ale navždy zostal nenávistným buričom a zarytým nepriateľom žien.
I dnešného čitateľa okúzli pôvab Strindbergových poviedok, jeho nenútené rozprávanie o najpálčivejšom probléme všetkých dôb — o manželstve. Veď jazyčnice, paroháči, klamané ženy sú odpradávna príťažlivé postavičky umeleckých diel. Jeho poviedky skrývajú i čosi viac — provokujú nás porovnávať emancipačné hnutie kedysi a dnes.
NÁHRADA
V akademických kruhoch ho pokladali za génia a nebolo pochýb, že to dotiahne daleko. Ako kandidát práva sa medzičasom zamestnal v Stockholme, no dizertačnú prácu si neobhájil. Bol neobyčajne ctižiadostivý, ale chýbal mu majetok. Preto sa rozhodol, že sa ožení s bohatou nevestou z panského domu.
V Uppsale a neskôr v Stockholme ho bolo vídať v tej najvznešenejšej spoločnosti, do akej len mohol preniknúť. V Uppsale, kde bol už varený-pečený, sa vždy zbratal s novými šľachticmi, ktorí prichádzali na štúdiá, a títo sa zasa cítili poctení záujmom staršieho kolegu. A potom udržiaval „ekonomické“ priateľské styky so zámožnými kolegami, ktorí ho vždy na leto pozývali na rodičovský zámok.
Jeho jediným záujmom bolo vysoké postavenie. Mal spoločenský talent, dobre hral a spieval, Vedel zabávať dámy, a preto ho radi vídali. Z jeho zovňajšku vyžarovala solídna elegancia, viac si nemohol dovoliť, nikdy si však nepožičiaval peniaze od šľachticov alebo priateľov. Dokonca kúpil dve bezvýznamné akcie od Kroppa a Wänga a zakaždým sa o tom zmieňoval, keď bol medzi priemyselníkmi.
Dve letá dvoril šľachtickej slečne, ktorá mala nejaké tie pozemky, a verejne sa povrávalo o jeho výhľadoch. Vtom naraz z vysokej spoločnosti zmizol a zasnúbil sa s chudobným dievčaťom, ktorého otec bol bezvýznamný kotlár a nemal nijaké pozemky.
Jeho priatelia jednoducho nechápali, ako sa mohol všetkého len tak vzdať. Ved už mal všetko zariadené, hotové ako na tanieri, stačilo len po tom siahnuť. Vlastne nechápal ani sám, ako mohla jeho mnohoročné plány skrížiť dievčenskú tvár, ktorú raz zazrel na loďke. Učarila mu, bol ňou posadnutý. Pýtal sa priateľov, či sa im nezdá krásna. Nie, nemysleli si to, ba ani si to nemohli myslieť, lebo boli úprimní.
Ale je inteligentná. Pozrite sa jej do očí, tie rozprávajú. Priatelia nič nevideli a ani nič nepočuli, lebo dievča nikdy nehovorilo.
A doma u kotlára, teda to je vám inteligentný chlap, namojdušu, trávil každý večer. Kľačal pred ňou na kolenách, tento postoj mu pripomínal letné pobyty na zámkoch, držal jej vlnu, spieval jej, hrával, rozprával o divadle a náboženstve a v jej hlbokých očiach vyčítal vždy oddaný súhlas. Písal pre ňu verše a k jej nohám zložil svoj vavrínový veniec, svoje ctibažné sny, dokonca i svoju dizertáciu. A potom sa oženil.
Kotlár sa na svadbe opil a predniesol neslušnú reč, ale okresný sudca v nej nachádzal toľko prirodzenosti, v chlapovom vystupovaní toľko láskavosti, že ho nielenže nemiernil, ale naopak, nabádal ho pokračovať. Cítil sa výborne medzi týmito jednoduchými ľudmi, kde mohol byť sám sebou.
— Pozrite sa, — hovorili jeho priatelia, — to dokáže len láska. Ale tá ich láska je jednako len zvláštna !
A tak boli svoji. Jeden mesiac, dva mesiace. Bol taký šťastný, tak nekonečne šťastný. Po večeroch sedávali sami a on jej spieval o ruži v Nordanskogu, bola to jeho obľúbená pesnička. Rozprával jej o divadle a náboženstve a ona pozorne sedela a počúvala ho. Ale ona vždy mlčala, zakaždým s ním súhlasila a nikdy mu neodporovala.
Tretí mesiac sa vrátil k svojmu starému zvyku po obede si pospať. Žena chcela sedieť vedľa neho, lebo
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A bol koniec.
