FORNALSKA, MARCJANNASPOMIENKY MATKY
(Pamietnik matki)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1976
preklad Matej Andráš
prebal Vladislav Rostoka
2. vydanie, 25.000 výtlačkov
beletria, román
568 s., slovenčina
hmotnosť: 612 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Spomienky matky sú výnimočnou knihou, napísala ju vyše osemdesiatročná starenka, žena prostá, nevzdelaná, ale s bohatými životnými skúsenosťami, obdarená bystrým umom, nevšednou pamäťou a rozprávačským talentom. Marcjanna Fornalska pôvodne začala písať svoje spomienky iba pre vnučku. Sama o tom hovorí Marii Rutkiewiczovej, priateľke svojej umučenej dcéry:
- Len si pomysli, čoho sa mi zachcelo. Veď som už stará. Osemdesiatka mi už odbila. Vieš, že som vlastne negramotná. Čítať som sa naučila sama. Ale písať neviem... A teraz som chcela porozprávať o celom svojom živote... Už slabo vidím, ale stroj má veľké písmená, a tak ich jednotlivo hľadám a klopkám. Robím to pre Oleńku. Je už dospelá, múdra, všetkému rozumie. Ona jediná nám ostala, jediné Malgosino dieťa ...
Marcjanna Fornalska sa narodila v mnohodetnej rodine sedliaka oslobodeného z poddanstva. Od útleho detstva musí ťažko pracovať. V osemnástich rokoch ju vydali. Pracuje ako želiarka, práčka, slúžka, aby mohla uživiť svoje deti a zabezpečiť im lepší život a vzdelanie. Cez prvú svetovú vojnu ju osud zavial z Poľska až do Caricynu, kde prežíva víťazstvo Veľkej októbrovej revolúcie. V päťdesiatich rokoch svojho života vraví, že sa znovu narodila, lebo našla najdrahší poklad, aký jestvuje na svete: revolúciu a socializmus. Stáva sa revolucionárkou. Po tejto ceste nejde však sama. Idú s ňou aj deti. V boji za víťazstvo robotníckej triedy a za oslobodenie Poľska spod fašistického jarma päť zo šiestich detí Marcjanny Fornalskej zahynulo. Matka-revolucionárka, matka-komunistka sa dožíva lepších čias. Osem rokov píše svoje spomienky, ktoré nás dojímajú a zároveň obohacujú naše vedomosti o ľudskom živote a o boji poľských komunistov.
Tkáčska bieda
Po niekoľkých týždňoch prišiel starší syn s dobrými správami. Izbu, v ktorej možno pracovať, prenajali, tam moji majstri aj bývajú. Velmi im je zle bez matky, lebo im nemá kto viesť domácnosť a často sú hladní, ale to všetko je nič v porovnaní s radosťou, ktorú mi syn oznámil. V Krasnystawe, kde máme bývať, stavajú gymnázium, takže moje deti sa budú môcť ďalej učiť.
Mestečko Krasnystaw som dobre poznala.
Ako som už spomínala, zdržiavalo sa tam veľa ruského vojska. Malé mestečko mohlo sprvoti poskytnúť prístrešie iba vyšším dôstojníkom a ich obsluhe, vojsko sa ubytovalo po okolitých dedinách, prideľujúc vojakov sedliakom do chalúp. Potom začali stavať kasáreň pre vojsko; okolití sedliaci zarábali furmankami, voziac drevo a všelijaký materiál. Chudoba, a to nielen dedinská, ale aj chudobná remeselnícka vrstva, ktorá nemala odbyt pre svoje výrobky a zomierala od hladu, chopila sa teraz práce pri stavbe. Čo šikovnejší obchodníci a mešťania si vypožičiavali kapitál a začali stavať domy v nádeji na zisky z lokálov. Ale najspokojnejší boli bohatší sedliaci. Mali teraz odbyt na všetko, počnúc ovsom a končiac zeleninou a mliečnymi výrobkami — lebo keď už postavili kasáreň a domy, vtedy z Ruska poslali veľa vojska. Okolití sedliaci bohatli na týchto dodávkach a začali odkupovať od chudobnejších pôdu, platiac draho, lebo im dávala dobrý dôchodok.
Ale všetko toto sa skončilo. Čoskoro z vojska ponechali len malú časť. Kasáreň spustla, o pekné izbičky v nových domoch už nebolo záujemcov. Co bohatší obchodníci sa držali, chudobnejší stále častejšie zatvárali svoje obchody. Mestečko stíchlo, ale držalo ešte fazónu ako zbohatlík, ktorý zbankrotoval, no drží sa ešte zubami-nechtami. Co sa týka sedliakov boháčov, aj keď nariekali na zlé časy, potešovali sa, že majú lacného robotníka, lebo stavba sa skončila a práce pre robotníkov nebolo. Rovnako ani remeselníci nemali prácu a bolo ich v mestečku veľmi veľa; bolo doknca príslovie, že mestečko „stojí na ševcoch“. Takí chudobní remeselníci neraz túžili na jednej úrovni s nádenníkmi niečo zarobiť u bohatého sedliaka — alebo kone, aby si priviezol drevo na kúrenie, alebo štvrtku žita na chlieb — ale keď prišla žatva, lakomosť sedliakov nepoznala hraníc.
Každý taký boháč si za prísľub buďto furmanky, buďto
štvrtky zbožia zjednával mocnejších robotníkov, ktorí mohli rýchlo žať kosákom. Ale takých robotníkov nebolo veľa, Na žatvu sa zväčša najímali ženy a dievčatá, a všetko to bolo vyhladnuté, slabé, bezbranné. Každý robotník dostával záhon, hospodár ich rozostavil. Na prvý záhon postavil svojho dohovoreného a takto rozostavených pätnásť či dvadsať ľudí muselo žať rovnomerne, nezaostávajúc jeden za druhým. Postupne, ako slnko vystupovalo po oblohe, ľudia ustávali čoraz viac; zaliati potom, niektorí boli takí mokrí, že si mohli košele žmýkať. Pot zalieval oči, takže len s námahou si videl svoje vlastné ruky, ale aby si vystrel chrbát, utrel znoj — ani pomyslieť, lebo boháčom špeciálne platený predák je už ďaleko a najmenšie poľavenie v tempe hrozí ďalším zaostávaním, a to sa môže skončiť tým, že ťa zajtra neprijmú do práce.
Napoludnie, o dvanástej alebo o jednej, privážali obed. Na strnisko prestreli plachtu, všetci si kľakli. Gazdiná nalievala z vedra kapustovú polievku alebo boršč do obrovskej misy, dávala po veľkom kuse chleba a všetci si naberali veľkými drevenými lyžicami z jednej misy. Boršč alebo kapustová polievka bývali chutné, s mäsom, ale ľudia boli takí ukonaní, že hoci boli hladní, nevládali prežierať potravu; ako druhý chod dávali kašu alebo pirohy, ale dokonca ani táto lahôdka nevedela primäť ukonaných ľudí k jedeniu. Len čo gazdiná pozbierala misky, lyžice a vedrá, už každý, kde sedel, obrátil k zemi tvár, oprúc si ju o ruky, aby sa chránil pred slnkom — a už bolo počuť tlmené chrápanie. Jedna krátka hodina a už počuť predákov hlas: „Vstávať!“ Každý vyskakoval na rovné nohy, lebo predák bol už na záhone a jeho kosák sa blýskal, ako by volal: „Ponáhľaj sa, lebo zaostaneš!“ Každý sa chytal kosáka, dokonca nemal čas ani si len oči pretrieť. Teraz do ôsmej, deviatej tá istá práca — len večer dobročinné slniečko sa zľutuje, prestane trápiť a vetrík pohladká uznojenú tvár.
Do tohto tak dobre známeho mestečka a do takých zárobkových pomerov sa vraciam znova s rodinou, aby sme voľačo podnikli, aby sme mohli žiť.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Za to ja, jej matka, tebe, poľský národ, ďakujem.
