SLIACKY, ONDREJKRÁSNA MODRÁ MUŠĽA
Mladé letá, Bratislava, 1977
ilustrácie Ján Dressler
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
66-042-77
beletria, knihy pre deti, próza krátka, poviedky,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,50 €
*zlaci*
Kniha detských etud Ondreja Sliackeho Krásna modrá musia bude iste príjemným čitateľským prekvapením v domácej tvorbe so súčasným detským hrdinom. Pretože jej detské postavičky, túžiace po priateľstve a porozumení, ale najmä často po nejestvujúcom rodinnom šťastí, objavujú sa tu v citlivo, až dojímavo obnažených podobách, v situáciách, v ktorých je ich „malý svet“ ohrozený. Pravda, niektorí Sliackeho hrdinovia a hrdinky sú vlastne duše smutné, život ich pripravil neraz o najzákladnejšie ľudské hodnoty, ale u autora zmôžu sa práve oni na oslobodzujúci čin alebo čo len na gesto dobrej vôle.
V tom sa skrýva hlboký zmysel tejto knižky, príťažlivej práve v autorovom úsilí byť vidiaci, kde býva aj v literatúre pohodlnejšie tváriť sa slepý. A v tom je i nevšedná sila Krásnej modrej mušle, ktorej čitateľský úspech mal by byť nesporný.
Andrejko
Keď sme sa s mamou presťahovali k novému otcovi, v prvých dňoch som sa nepohla od nej ani na krok. Spočiatku nehovorila nič, len raz večer to už nevydržala a okríkla ma: „Preboha, dievča, to sa mi musíš stále pliesť pod nohy?“ Urazila som sa, pretože mama dobre vedela, prečo sa jej tak držím.
„Čo si už nenájdeš nejakú robotu,“ zvýšila hlas. Rozplakala som sa a vybehla z kuchyne. Hneď mi zišlo na um, že zájdem k starkej, ale keď som si predstavila, ako spustí to svoje „ty sirôtka moja malá“ a bude bedákať a zalamovať rukami, zostala som na dvore. Podišla som len ďalej od vchodu a sadla si na kameň pod veľkú hrušku.
Ešte stále som plakala, hoci ma už začínalo mrzieť, že som sa tak zhodila pred otcom. Lenže či ja za to môžem? Vidím smutný film, plačem. Počujem, že niekto z triedy ochorel, už mám slzy v očiach. Stratím korunu, a rumádzgam, že ma nevie nikto utíšiť. Najhoršie je, že ma schytí plač, a ani neviem prečo. Už som sa chcela na to spýtať aj mamy, ale keď som videla, ako len lieta, aby všetko stihla, nepovedala som nič. Zato som sa zdôverila starkej:
„To prejde, sirôtka moja malá, to prejde,“ chlácholila ma starká svojím mäkkým hlasom. „Keď som mala toľko rokov čo ty, ja som sa zas len smiala. Mama s otcom boli už z toho celí zúfalí, dávali mi piť agátový kvet i šalviu, jesť cesnak aj med, ale nič nepomáhalo. Len som sa smiala a smiala. Až raz to otca dohnevalo a schytil remeň a zmlátil ma, že som si tri dni nemohla poriadne sadnúť. Ale ani to nepomohlo. Prešlo to akosi samo. Ani som nevedela kedy a ako.“
„Lenže mne sa nechce smiať. Mne je pre všetko do plaču, starká,“ povedala som, a už som sa aj rozplakala.
„To prejde, sirôtka moja malá, to prejde,“ zopakovala starká a mne bolo akosi dobre, aj keď som plakala.
No teraz neplačem len tak. Plačem od hanby, že ma mama okríkla pred „otcom“. Hoci ja, hus husovitá, nemusela som hneď ukázať, aká som hysterka.
Na dome vrzli dvere a vyšiel otec. Zatušila som, že ide po mňa, preto som si rýchlo utrela vreckovkou tvár. No práve vtedy ma pochytila akási mrzutosť, ktorá urobí zo mňa vždy odpornú žabu. Otec ma zaiste zavolá dnu, no ja len myknem plecom, a pritom mi bude robiť dobre, keď bude stáť nado mnou a nebude vedieť, čo so mnou.
Lenže som sa zmýlila, pretože otec za mnou nešiel. Oprel sa o zárubňu dverí a zapálil si cigaretu. Ako fajčil, díval sa do záhrady, no vedela som, že ma nevidí, lebo nado dvermi svietila silná žiarovka. A tak som sa naňho dívala ja, prezerala si ho celého od hlavy po päty a zrazu som pochopila, že sa naňho nemôžem hnevať.
„Od soboty ho volaj otec,“ povedala mi mama tri dni pred svadbou. „Ale prosím ťa, urob to.“
Nebolo ma treba prosiť. Môj budúci otec sa mi celkom páčil, aj keď pravdu povediac, predstavovala som si ho celkom ináč.
„Vieš, aký by mal byť?“ povedala som raz mame, keď sme ležali v posteliach. „Štíhly, s vráskami okolo očí a mlčanlivý.“
Mama ma počúvala, počúvala, a potom sa začala smiať.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Nevidela som ho, len som cítila, že je pri mne, a bolo mi odrazu, akoby z nášho domu spúšťali čiernu, smútočnú zástavu.
