BOTTO, JÁN - SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

BOTTO, JÁN

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Matica slovenská, Martin, 1942
5. vydanie

poézia
48 s., slovenčina
hmotnosť: 74 g

mäkká väzba
stav: dobová tvrdá preväzba, knžničné pečiatky

3,50 €

*trsos* (1x)

táto obálka je len ilustračná - originálna obálka
súčasťou preväzby nie je

Hmlisté, pošmurné nebo nad Tatrou, Dunajom. 

Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, 

jak zakliatou krajinou ......................................

..........................................................................

.................................. Už vŕšky skopnely,

utopili Morenu o Smrtnej nedeli, 

roznosily už deti prvšie jarné púčky, 

už dávno zakukaly po hájoch kukučky — 

a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie, 

a ešte horou-dolou v nič sa nezelenie.

Hora v puku, pole v kle utúlene drieme 

a ľudia von oblokmi na tie holé zeme 

zrakmi beznádejnými nemo pozerajú — 

s rukmi složenými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady, 

spomnú Janka i jeho zakliate poklady.

Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, 

i dostať ich, vraj, možno: len ten kvet jánový, 

čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, 

čo kvitne o pol noci na svätého Jána — 

ten dostať: to tajomstvo, čo ešte neznáme — 

na čom si ten svet dosiaľ darmo hlavu láme. 

Spomnú i pás, košieľku, čo mu daly víly, 

i valašku, čo mala za sto chlapov sily.

Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, 

ale vtedy on skonal, a ona — skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, 

i tá švárna družina, čo si s ním chodila; 

len tie pusté chodníčky, čo po nich zostaly, 

a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — 

Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, 

a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — 

to sa krížom všetkými svätými zaklína: 

že týmto pľuštiam, lejám len on, vraj, príčina; 

bo že on ver’ neumrel, že ho rodné víly 

čarodejníckym prútom k životu vrátily.

A na svoje dve oči že ho raz videla 

v búrke na draku sedeť, sťa by jasná strela.

A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú 

o divoch, čo sa staly a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka s tamtej strany, 

kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. 

Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, 

ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, 

ten vidí bielych panien veliké zástupy; 

ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, 

ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nech je svadba nad svadbami!