KALINOVSKAJA, DINAACH, TÁ SOBOTA!
(O, subbota!)
Tatran, Bratislava, 1982
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (93)
preklad Jozefína Lackovičová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
61-380-82
beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie
0,90 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Sovietska autorka Dina Kalinovská už dlhší čas na seba upozorňuje svojou tvorbou, v ktorej sa odráža bohatý zážitkový a skúsenostný svet. Spočiatku sa venovala iba drobným prozaickým útvarom, ktoré publikovala v novinách a časopisoch. Ach, tá sobota! je jej prvým doteraz uverejneným rozsiahlejším prozaickým dielom.
Hrdinami tejto prózy sú členovia židovskej rodiny Štejmanovcov, s ktorými sa zoznamujeme vo chvíli, keď sa do ich života vracia jeden z troch bratov, ktorý pred vyše päťdesiatimi rokmi ušiel z domu a odvtedy sa rodine neukázal ani neozval. Príchod klasickej postavy „strýčka z Ameriky" poskytuje autorke možnosť konfrontácie dvoch svetov, dvoch rozdielnych spôsobov myslenia, rozdielne sa odvíjajúcich ľudských osudov. A hoci táto konfrontácia nemá búrlivý priebeh, je mimoriadne výrečná a pôsobivá. Kalinovská citlivo skladá vernú mozaiku charakterov, zaznamenáva aj tragické chvíle zo života hrdinov, no všetky udalosti a situácie zahaľuje do jemných pastelových odtieňov.
Dej príbehu sa odohrá za štyri dni, ale tento krátky úsek sa stane vzrušujúcim priesečníkom veľkého časového rozpätia. O osudoch rodiny sa dozvedáme prostredníctvom mnohosmerných návratov do minulosti, reminiscencií jednotlivých postáv, oživovaných častým striedaním priamej, polopriamej
i nevlastnej priamej reči. Román Ach, tá sobota! je pozoruhodne verným obrazom života, názorov i záujmov niekoľkých generácií rodiny Štejmanovcov, ktorý určite zaujme i slovenského čitateľa.
ČARODEJNICA ĽUSIA
— Teč, čistý potôčik s črepinkami skla! — povedala Asia a Lenočka s poslušným úsmevom ticho vyšla za dvere.
S Lenočkiným úsmevom, najmä s tou severskou tichou povahou mala Asia tajné plány, o ktorých nevedela ani Lenočka, ani syn Šurik, i keď bol od Lenočky o štyri roky mladší. Asia bola tiež staršia než manžel a nevidela v tom prekážku šťastia. Ale Šurka si našiel dievča v priemyslovke a Asiine plány sa zrútili. Predvčerom definitívne.
Dvere sa otvorili, zastavili sa na gumovom kolíku v dlážke a s tichým, prosebným škrípaním sa znovu zavreli, aby zase tlmene narazili o gumu a znovu o čosi poprosili — to chodili jeden za druhým zákazníci.
— Teta, C vitamín s glukózou!
— Tri cumlíky na fľašu a dva obyčajné! Púder, hypermangán, teplomer do vaničky . . . To je všetko?
— Iba začiatok. — Mladý otec zažiaril, povzbudený nekonečnosťou perspektív. — Igelitovú podložku! — spomenul si.
— No vidíte, — povedala Asia.
Predvčerom prišla za ňou — nie za vlastnou matkou — Šurkova kamarátka zo školy Irka a bez ostýchavosti, ale ani nie bezočivo, veľmi prirodzene poprosila, aby jej Asia zariadila zákrok v nemocnici. Ibaže to musí byť v sobotu, doložila, nemôže teraz v najväčšej šturmovčine v skúšobnom období premeškať nejaké dôležité konzultácie ani laboratórne práce alebo čosi také.
— Naničhodník jeden! Veď ja mu dám! — ubezpečila Asia dievčinu, ale tá sa Šurika zastala.
— Ale, prosím vás . . .! — povedala a Asia prišla do pomykova pod ironicky vyčítavým pohľadom.
A pritom vyzerá ako nevinné dvojtýždňové mačiatko.
„Lenočka!“ pomyslela si smutne Asia, akoby sa s Lenočkou navždy lúčila, a hneď sľúbila Irke, že všetko zariadi.
Lenočkinu nevinnosť si Asia úprimne vážila. Ale Iročkin praktický postoj k háklivej situácii, ako sa kedysi hovorievalo, ju fascinoval. Nie tá nehanblivosť ju fascinovala, ale vecnosť, s akou prišla za Šurkovou mamou ako za známou zdravotníčkou. Keď Asia chodila do školy, spolužiačka z ich triedy sa obesila, keď sa dostala do takéhoto maléru .. .
Asia sa spýtala Iry, či miluje Šurika. Vysvitlo, že ho nemožno nemilovať. A o Šurikovi v tomto smere tiež nemožno pochybovať. Všetko je v poriadku. Ale brať sa v druhom ročníku — iba čo by rodičom narobili starosti. Asia chabo prikývla.
Kto sa dostal do pôrodnice, do pôrodnej sály len tak, kto mal to zriedkavé privilégium preniknúť ta nie v mukách, ale iba s úprimnou účasťou, v takom človeku sa všeličo premení; všeličo, čo sa mu videlo nedosiahnuteľné, sa mu zrazu bude zdať bezvýznamným a niečo neslýchané celkom prípustným. Tu sa dejú samé zvláštne, nepravdepodobné veci, zázraky, ktoré človeka celkom pretvárajú. Tá pretvárajúca sila vyžaruje z matiek, ktoré sa ako žiačky rozpačito a pokorne podriaďujú svojim prísnym nemluvniatkam. Aj z vrtkých sestričiek, čo behajú po chodbách a nebojácne nosia aj troje novorodeniat v každej ruke. I z belasých vatier v samotnej svätyni — to plápolajú liehom poliate a zapálené stoly a ľadovo lesklé konštrukcie. I z mladých pôrodných asistentiek, z dievčat, čo ešte nepoznali lásku, ktoré majú za úlohu zapaľovať vatry na počesť jej prečistého, krvavého víťazstva . . .
Asia tu bola už neraz. Poznali ju tu, púšťali ju do vyšetrovne a ona čakala, kým k nej nepríde, niekedy len na pol minúty, ba aj v gumených rukaviciach, doktorka Nikitinová — Ľusia. Stalo sa, že musela čakať dlho, no zavše dali Asii biely plášť a pustili ju do pôrodnej sály k Ľusii, inokedy si spolu vyfajčili cigaretu niekde na schodišti pri okne alebo v izbe sestier, alebo na vyšetrovacom lôžku v ordinácii. Hlavné bolo, aby nikto nerušil ich rozhovor, hoci často trkotali o bezvýznamných veciach — o šatách pre Lenočku, o Šurkových štvorkách, o ťažkej povahe Asiinho muža, alebo aj mlčali, tešiac sa, že sú spolu.
Ale zavše sa stalo, a vždy to vyzeralo, že celkom náhodou, len tak, z ničoho nič, buď na schodišti pri okne, vo vyšetrovni alebo hocikde inde, že zrazu Ľusia na Asiu hlasno spustila svoje vášnivé tirády, nečakané ako výbuch
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Ba či je zdravý?
