MÓRICZ, ZSIGMONDŠŤASTNÝ ČLOVEK
(A boldog ember)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (129)
preklad Hana Ponická
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra maďarská
376 s., slovenčina
hmotnosť: 434 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,30 € stav: dobrý *belx
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*
Jedného dňa roku 1932 navštívil v redakcii Pesti Napló spisovateľa starší sedliak. Boli si rodina, a vysvitlo, že zrobený gazda spoza Tisy, unavený životom, neprišiel na zvyčajnú návštevu. Prišiel mu vyrozprávať celý svoj život a požiadať ho, aby o ňom napísal „pekný román“. Tým človekom bol György Joó, hrdina Šťastného človeka. Ešte toho istého roku začali vychádzať na pokračovanie v novinách „rozprávania“ tohto drobného maďarského človeka, ktoré vyšli potom knižne o tri roky neskôr, roku 1935. Šťastný človek má osobitné postavenie v maďarskej literatúre i v tvorbe Móriczovej. Je najľudovejším z jeho románov. V románe ako v zrkadle je celá stará maďarská dedina spred prvej svetovej vojny. Dedina nie bez idyly a čara, ale pritom dedina ostro sociálne videná a vyhranená. Čarovné kapitoly z hrdinovho detstva, chlapčenstva a junošstva dýchajú na nás dačím, čo nám mocne pripomína prózy Kukučínove, Tajovského a Timravine. Niet tu tmavých naturalistických farieb, všetko plynie zdanlivo pokojne a nerušene, prepletené príhodami veselými i smutnými a preteplené hlasom rozprávačovým — vyrovnaným, nevzrušeným hlasom človeka, čo veľa vytrpel a pozná cenu života. Radosti a žiale dedinského chudobného chlapčaťa, jeho hrdé, nespútané mládenčenie podané je tu tak sýto, básnicky presvedčivo a pútavo, že podobných strhujúcich stránok nie je veľa v svetovej literatúre. V celom texte románu zvučí pritom základný podtón, clivý a nostalgický. Je to smútok starého, zrobeného človeka, ktorý si síce našiel šťastie osobné, no uvedomuje si, že v spoločenstve vtedajšieho maďarského sveta je jeho život, jeho práca čímsi nepotrebným, zbytočným, márnym. V závere románu vyčíta autor hrdinovi, že sa nestal „hrdinom“. Rozumejme: hrdinom sociálnym, človekom, čo by si bol šiel inak vydobyť svoje štastie, dôstojný ľudský život. Šťastný človek má pritom i svoju zvláštnosť literárnu: celý je napísaný v nárečí. Prekladateľka usilovala sa riešiť tento problém jemnou štylizáciou niektorých lexikálnych a tvaroslovných zvláštností nášho nárečia novohradského. Nakoľko sa jej to podarilo, posúdi čitateľ sám.
Na druhý deň ma zavolali k notárovi. Prišiel po mňa prísažný Gyuri Orbán, no ja som už nebol doma, ale ďaleko na Csiklási, na Krószových poliach. Preto mi nechal doma odkaz, aby som sa na druhý deň ráno určite dostavil do notárskej kancelárie.
Veľmi som bol ustatý, keď som večer prišiel domov. Umyl som sa, navečeral, a tu mi mamka hovoria, že mám ísť ráno na obecný úrad.
— Tak ešte zájdem ku Krószovcom, poviem im, aby zajtra poslali na pole niekoho iného miesto mňa.
Šiel som i hovorím im:
— Prosím, milostivá pani, pošlite miesto mňa dakoho iného zajtra na Csiklás, lebo aj tak je robotných rúk málo, ale ak predsa len pôjde dakto miesto mňa, budú môcť robotu dokončiť.
— A ty čo chceť, neprísť už pracovať?
— Čo by som neprišiel, vďačne ja prídem, ale na zajtra si ma predvolal pán notár, musím ísť na obecný dom.
— A čo chceť pán notár teba?
— Ja veru neviem, čo chce lebo nechce, ale na prvom mieste stojí zákon, to mi ešte aj apík hovorievali, reku to si uchovaj, synak, na slovo zákona sa hneď treba brať, lebo tí páni nepoznajú nijaké žarty.
Lenže tá chuderka mi nerozumela:
— Žartovať teba notár?
— Neviem, čo chce, ale, prosím, ráčte miesto mňa poslať niekoho iného na Csiklás, lebo ešte príde dážď a zem nebude okopaná.
— No topre, topre, ale keť ťa notár pustiť, hneď prísť.
Šiel som domov, ľahol som si, dobre si pospal, lebo
som bol poriadne ustatý. Ráno som za svitania okopal našu záhradku, zemiaky som okopal doma, aby som trochu pomohol mamke, a o ôsmej som už bol u notára.
Hneď som šiel do kancelárie, slušne som zaklopal a len potom vstúpil dnu. Bol tam už aj ten taraj i notár. Vtedy sme mali len notára, teraz už má notár u nás až dvoch pomocníkov, jedného podnotára a jedného daňového úradníka. Neviem, čo robia, keď prv všetko jeden zvládol.
Ako vojdem, notár ma okríkne:
— Čakaj vonku, kým ťa zavolám.
Vyšiel som na trnác.
Bol to veľký trnác. Niet sa čo čudovať, že notár Gedeon vyšiel navnivoč, lebo keď chudák ten notariát staval, iba na to myslel, aby bol čo najväčší i najkrajší, aby na ňom ani najmenšej chybičky nebolo. Ale keď potom bolo treba platiť dlhy, nuž to bolo zle, že aj dlhy boli pekné veľké. Musela to byť pekná suma, čo dlhoval na dom, keď ho aj do hrobu uložila. V dolnej časti domu bol obecný úrad a v hornej notársky byt. Pred obecným domom bola nekrytá podstena, kde postávali a vyčkávali ľudia, čo prišli platiť dane alebo vybavovať nejaké iné veci: postávali tam v zime — v lete na vetre, a pri notárskom byte bola veľká sklená veranda a pred verandou samé ruže. Vtedy už mali puky, aj sa otvárali. Dívam sa, dívam na tie krásne ruže aj iné kvety, lebo tam bolo v hriadkach vysadených veľa kvetov, ibaže zem mali celkom suchú, rozpukanú. Dívam sa i myslím si, ako je len dobre pánom, žijú si medzi samými kvetmi, a ani kvapku vody im nedajú. Chvíľu som tam postával, presúšal sa, no bolo mi dlho, lebo nik sa ku mne ani slovkom neozval, i myslím si, vojdem ja dnu k notárovi, opýtam sa, či smiem poliať ruže, aby som tu darmo čas netratil.
Otvorím dvere:
— Ich milosť pán notár...
Ale ten na mňa zvrieskne:
— Prac sa von.
— Ich milosť pán ...
A on sa znovu len na mňa oboril:
------------------------------------------------------------------------------
... Posledná veta ...
V tom sme si všetci spolurodáci v tejto ubitej vlasti rovní.
