GÉCI, JOZEFHORÚCE KRIŽOVATKY
Tatran, Bratislava, 1988
ilustrácie Jozef Cesnak
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
061-107-88 HKR
beletria, román,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 289 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,90 €
*zlaci*
Horúce križovatky voľne nadväzujú na predchádzajúce dva romány (Osudy rodu Ďureje, 1981 a Nepokojný mier, 1984), a sledujú svojich hrdinov až do sedemdesiatych rokov. Dej sa rozvíja v dvoch časových rovinách. V jednej sa načrtáva spoločenský vývin druhej polovice šesťdesiatych rokov, v druhej obdobie Slovenského národného povstania. Takto autor nenásilne vťahuje čitateľa do dvoch pásiem minulosti, rekonštruuje udalosti odboja v Hornonitrianskom kraji a zaujímavým spôsobom približuje závažné etapy národných dejín. Pozerá na ne z odstupu, s istým nadhľadom a politicky citlivo vystihuje atmosféru čias ...
Základom dramatickej zápletky je úsilie Ďurka Ďureje, syna hrdinu odboja, dopátrať sa pravdy o otcovi, o ktorom sa všetci domnievajú, že je od konca vojny mŕtvy. Okrem jeho druha v spravodajskej službe nik netuší, že vlastne žije ako plukovník Sovietskej armády a nesmie sa prezradiť, ani keď sa dôverne zbližuje s rodinou, kde vyrástol jeho syn ...
Životné osudy však tvoria len jeden okruh románu. Druhým je výstavba nových závodov, nové úlohy chemického priemyslu atď., kde vo vysokých funkciách pracujú bývalí bojoví druhovia. Do tohto okruhu zasahuje spoločenská a politická kríza, jej riešenie, aj konfliktné zrážky tých, čo za vojny stáli na rôznych stranách.
Tým vzniká potreba vysvetliť nejasné miesta a postoje za odboja ...
Šírka záberu a náročnosť riešenia motívov autora dozaista prerastajú. Jeho hlas však treba chápať ako úsilie o živý, autentický obraz ľudských vzťahov a o plastický pohľad na triedny zápas...
Ked sa Chochuľa vrátil do Bratislavy, zháňal najbližších. Ďurko bol v Prahe, plukovník Marčuk bol na neznámom mieste a podplukovník Dragula mimo republiky. Spomenul si ešte na Jana Hurtiša. Zavolal mu.
— Počujem... Po horách i po dolinách ... Kapišo italiáno?
— Jano, neblázni! Tu je Chochuľa!
— Aha! Jozef? A vari už aj na Vtáčniku je telefón? Aký je tam vzduch? Aj tam sú už?
— Ano. Rujné jelene už trúbia. Príď!
— Ba kieho! Ale ozaj... ! Odkiaľ voláš?
— Z Bratislavy. Môžem ťa navštíviť? O chvíľu som u teba ... Počkaj na mňa! Vezmem ťa do mesta.
Cestou do Šúroviec bolo možno čítať a vidieť priamo na ceste alebo okolo nej pokusy o pochybnú umeleckú tvorbu.
— Česť práci, súdružka!
— Česť! Súdruh riaditeľ! Pekne vás prosím, prikážte mu, nech vypije kávu. Hneď ju uvarím.
— A čo mi ty hučíš do sekretárky? Ha? — Chochuľovi za chrbtom sa ako duch zjavil Hurtiš.
— Pozveš ma ďalej, Janko?
— Prosím, súdruh veliteľ partizánskeho oddielu. Po horách i po dolinách všade vidieť belieť sa stan... Vypi si... Rizling ... Výborný!
— Stačilo už aj tebe.
— Nevedel by si mi vysvetliť, čo sa to deje?
— Čo máš pred sebou?
— Kde ...?
— Na stole ... Ten popísaný papier. Sú na ňom podpisy ...
— Rezolúcia! Práve sme odsúhlasili. Mám ju podpísať. Pozri sa na to.
— Veď si už podpísal! Tu je tvoje meno. Hneď na prvom mieste. „Okupácia! Verní strane a Dubčekovi."
— Ja že som to podpísal? — zháčil sa Hurtiš.
— Voláš sa predsa Ján Hurtiš! Aj tvoj podpis poznám.
— Ten obsah si pamätám. Aj v rozhlase to tak bolo. Tak píše aj dnešná Pravda. Prečítaj si! Ale ten podpis? Ukáž! Toto? Ja somár ožratý!
Riaditeľ Hurtiš, častujúc seba samého nie najslušnejšími nadávkami, roztrhal pred Chochuľom papier s rezolúciou a hodil ho do koša. Ani si nevšimol, že to bola iba jedna z kópií. Originál i s ďalšími kópiami už kolovali po jeho podniku.
„Keď podpísal riaditeľ, podpíšeme aj my," rozmýšľali mnohí.
Kým ich auto doviezlo do Bratislavy a kým sa dostali do stredu mesta, Jano trocha vytriezvel. Pred Pravdou stál zástup ľudí a niektorí pokrikmi povzbudzovali kohosi na náprotivnej budove Dopravného podniku.
— Postoj, Jozef! — zavelil Hurtiš. — Toto nie je možné! Hviezdu ... ! Ten odroň ju chce zraziť z priečelia ... !
— Aj mne sa tak zdá ...
— Ale, veď je súčasťou štátneho znaku ... A ľudia mu tuším drukujú! To nesmieme dovoliť!
— To je prejav demokracie podľa Dubčeka. Aj ty si podpísal.
— Netáraj! Toto je niečo iné. Toto je strašný omyl. Tí ľudia nevedia, čo robia. Postoj, vystúpim!
— Hej, ty tam... neblázni... Prestaň! Vravím ti, prestaň! To je predsa súčasť štátneho znaku.
— Ty prestaň! Lebo dostaneš na bendžo.
— Zapchaj mu hubu!
Hurtiš sa vyslobodil z klbka dobiedzajúcich ľudí a skočil k Chochuľovi do auta.
— Nemáš so sebou pušku, Jozef? Alebo pištoľ?
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Milí moji... urobím všetko, aby sme sa nevideli naposledy...
