SLOBODA, RUDOLFROZUM
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (31)
ISBN 80-85585-41-3
beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 557 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos*bels*in*H-BAR-rr*
Literárna tvorba Rudolfa Slobodu má výrazné autobiografické črty. Vo svojich prózach zobrazoval takmer výlučne vlastné zážitky a kontext vlastného vedomia: sústredil sa na hľadanie zmyslu života a postojov jednotlivca v odcudzujúcej sa spoločnosti. Román Rozum (1982) je príbehom intelektuála, ktorý sa pohybuje vo sfére filmovej tvorby a neúspešne sa pokúša hľadať východisko z bludného kruhu problémov vtedajšej spoločnosti i neusporiadaných rodinných vzťahov. V románe niekoľkokrát silne zaznie motív samovraždy ako riešenia bezvýchodiskovej situácie. Román Stratený raj, ktorý vyšiel o rok neskôr, tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne, kam sa hlavný hrdina prichádza dobrovoľne liečiť. Počas pobytu bilancuje svoj život, hľadá si miesto v spoločnosti a prehodnocuje svoj vzťah k milovanej žene, ktorý mu pomôže vrátiť sa späť do reálneho sveta.
Slovenský prozaik, básnik, dramatik a scenárista Rudolf Sloboda (1938 - 1995) sa narodil a žil v Devínskej Novej Vsi (dnes súčasť Bratislavy) v rodine chorvátskeho starousadlíka. Začal študovať psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, no štúdium nedokončil. Pracoval v Ostrave ako baník, v Bratislave ako stavebný robotník a po vojenskej službe nastúpil vo Vítkovických železiarňach. Neskôr sa stal redaktorom vo vydavateľstve Smena, dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby, krátko pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1988 sa venoval výlučne literárnej tvorbe. Už ako dvadsaťročný časopisecky debutoval poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou v časopise Mladá tvorba. Do literatúry vstúpil románom Narcis (1965). Venoval sa predovšetkým próze (napr. Britva, Uhorský rok, Šedé ruže, Hlboký mier, Hudba, Rozum, Stratený raj, Uršuľa, Rubato, Krv, Jeseň, Láska atď.), napísal básnickú zbierku Večerná otázka vtákovi, mládeži je určený prerozprávaný Homérov epos Ilias. Pre deti napísal príbeh zo života dedinského chlapca Hraničný kameň. Je autorom viacerých scenárov a podľa jeho románu Vernosť bol nakrútený film Karline manželstvá. Na objednávku herečky Zity Furkovej napísal divadelné hry Armagedon na Grbe a Macocha. 6. októbra 1995 spáchal samovraždu.
Nevinnému chudákovi žrútovi to bolo veľmi smiešne a vôbec nepochopil, prečo mu majiteľ klobásy hodil na posteľ kus suchej kôrky.
(Ja som na druhý deň dostal zálohu a odcestoval som domov.)
Po tejto dlhej zátvorke chcem ešte pripomenúť, že niekedy nie je dobré priznať sa. Keď mi raz žena ukradla kľúč od pracovne, nebol som si istý, či ho vzala, alebo nie. Keby sa nebola priznala, logickou cestou by som nikdy nedokázal, že to urobila. Polícia a vyšetrovacie orgány vedia len to, čo sa dozvedia. Ak zločinec mlčí, je vylúčené, aby mu niečo dokázali. Zločinec vlastne môže svojím mlčaním zmiasť všetkých.
Aj takéto problémy víria v scenáristovej úbohej hlave. Jeden režisér mi totiž navrhol, aby som pre neho napísal detektívku alebo kriminálku. Mala by to byť psychologická vec. Predbežne som si kúpil trestný zákonník, ale o deji som zatiaľ neuvažoval.
Keď som odhádzal sneh z chodníka a vpustil do nášho dvora susedovho psa Bojara, išiel som si ešte ľahnúť pod duchnu, ale nechcel som spať, iba sa zohriať. No aj tak som o chvíľu zaspal. O hodinu som sa zobudil, svietilo slnko a zo striech kvapkal roztopený sneh. Záhrada plná vtákov sa celá chvela od hurhaja. Boli tu vrabce, sýkorky, drozdy, vrany, na orechu operoval krásny čistý ďateľ, na dvore, nedbajúc na psy, kŕmili sa drozdy. Psy vyhrabali pri svojich búdach rozmerné jamy. Zdá sa, že Šach učí mladého Bojara hrabať jamy. Stojí nad jamou a kýva hlavou. Bojar opatrne vsunie laby na dno, obzrie sa, či môže, a pustí sa do hrabania. Šach ho sleduje. Kocúr Maxo pozoruje tieto zbytočné práce zo strechy, kde si našiel pri komíne suché miesto. Keď ma vidí na dvore, skočí k dverám a čaká, aby mohol vkĺznuť do tepla.
Idem na autobus do centra.
Nasadil som si prsteň so štvorcovým očkom, je to lapis lazuti čiže lazurit, sýtomodrý kubický nerast, chemicky podvojný kremičitan a sírnik sódno-hlinitý. Keď som ho videl raz vo výklade, nemohol som odolať a prekonajúc všetky vnútorné námietky, vyhodil som zaň veľké peniaze, ani nespomeniem koľko, lebo by ma žena zabila. Možno moja ruka s tým prsteňom vyzerá trocha smiešna, ale ja sa s ním veľmi dobre cítim, a keď sa mi nechce do mesta za nejakou robotou, na schôdzu, stačí, aby som si pomyslel, že si nasadím prsteň, a hneď mi to zdvihne náladu. Doma ho nenosím, šetrím ho.
Ostré slnko bilo do očí a vlhký jarný vzduch omamoval, uspával a deprimoval. Ani šofér autobusu nebol vo svojej koži: inak rád povedal Novovešťanom niekoľko slov pri nastupovaní, lebo mu pripadali trochu exotickí v porovnaní so zachmúrenými a všednými obyvateľmi centra, ktorí cestu autobusom brali ako prirodzenú vec. Novovešťania ešte vždy radi spomínali na príjemnú zmenu, ktorá nastala zavedením autobusovej linky do dediny - predtým museli chodiť na vlak, a niektorí mali dosť ďaleko na stanicu. Ale dnes už málokto po prvý raz cestuje autobusom - i penzisti po sedemdesiatke aspoň raz absolvovali cestu do mesta, no aj druhá cesta býva sviatočná, čo je pre šoféra určitým osviežením, i keď nie až takým, ako keď vo vozidle sedí skupina niekoľkých úplne nových pasažierov, prvý raz cestujúcich na tejto linke. Môže im odpovedať na otázky o prestupovaní.
Šoférova nervozita bola citeľná pri brzdení a v zákrutách. Mal som obavu, aby sme sa niekde neprevrátili. Pod mostom, kde je cesta neprehľadná, naozaj takmer vrazil do iného autobusu. Potom išiel neznesiteľne pomaly - a tu sme zase mali strach, aby nás nevyložil uprostred polí pre nejakú poruchu. Autobus sa horko-ťažko dovliekol
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Keď chceme, osud nám radí, keď nechceme, ťahá nás.
