DAUTHENDEY, MAXDRAVCI
Soločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
edícia SPKK (52)
preklad Juraj Cíger
obal Štefan Bednár
beletria, román
316 s., slovenčina
hmotnosť: 449 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Nedívali sme sa na prírodovedecké sbierky v prednej časti múzea, kde boly oddelenia s prírodnými nepodarencami. Prešli sme dvorom so zelenými palmami a vošli sme do dlhej červenej dvorany na prízemí, kde boly staré kamenné sochy indiánskych bôžikov; najviac sôch vykopali pri stavbe katedrály na Alamede.
Všetky sochy sú ako strašidlá, vytesané z kameňa, ako by stelesnenie ťažkých a hrdúsivých snov.
Zväčša tieto sochy nemajú ľudského tela. Mnohé sú len sväzkami a ornamentmi spletených hadích tiel. Ich hlavy ako by boly vytesané podľa holej opičej lebky, nad sväzkami hadov trčia ruky, ktoré sa tiež podobajú hadím hlavám.
Mnohí bôžikovia rozzevujú tlamu až po pupok a skladajú sa zo samých ornamentov vtáčieho peria; mnohé sošky stoja na hlave, s bruchami ako mlynské kamene, s nohami vystrčenými do povetria; taká je modla ohňa. Bôžik vody je trpaslík s hlavou stlačenou ako by v dvojitom lise; boh smrti má obrovské čeľuste a volá sa Mictlantenhtli. Štyri obrovské rezáky mu trčia z tlamy; má guľaté brucho. Sedí ako žaba a nemá čela; vytesaný je z veľkého, okrúhleho, sťa by mlynského kameňa.
Obrovský mlynský kameň s vyrytými kresbami, ktoré zobrazujú indiánskych bojovníkov, hady, túlce, šípy a perá, bol kedysi oltárom pre ľudské obete a mal široký žľab, ktorým cez stáročia tiekla cícerkom ľudská krv. Tento hlboký žľab, ktorý si vyryla krv medzi kresbami, naľakal každého návštevníka. Okolo stien modročervenej dvorany, osvetlenej len veľkými dverami, vedúcimi do záhrady, stály a sedely rozškľabené a vyvrhnuté božstvá zhynutého sveta, ako skamenelé strašidlá; tieto pekelné výplody indiánskej mysle, ktoré vekom skamenely, účinkujú na Europana ešte väčšou hrôzou ako nepodarence prírody.
Sotva sme vstúpili popri indiánskom múzejnom sluhovi do veľkej prázdnej siene, mladá žena sa priblížila k soche hlavného boha, dáždnikom ukázala na opičiu lebku, ktorá sa uprene dívala pred seba prázdnymi očnými jamami a ktorá bola príšerná a nepríjemná ako korytnačia hlava v klbku hadov, a povedala: „Taký je svet, v ktorom mám žiť!”
Ako to len myslela? Nechápal som ju a nerozumel jej bezmocným pohľadom a gestám hlbokej bolesti, ktorými ukazovala na sošky bôžikov.
Z očú jej vypadly slzy. Zakrývala si ich šatôčkou. Obďaleč stál boh všetkých chorôb, ktorý vystieral dlane. Modla je malá, s obličajom úzkym a bezlícím ako múmia, okolo bokov má zásteru z hadej kože. Vytesaná je z bieleho kameňa; v dlaniach mal tento boh za starých čias rubíny, ktoré pozerajúcich hypnotizovaly svojím červeným leskom. Plavovláska zdala sa mi tiež taká bez líc, ako tento bôžik.
„Ste chorá?” pýtal som sa jej s účasťou.
„Neviem. Necítite, že celá zem tu páchne peklom? Všade je vulkanický zápach ohňa, ktorý vás prenasleduje ako skučiaci vietor z pohoreniska.
A tu si umienil môj muž ostať! Nemôžem ho od toho odradiť. Ani sa o to nepokúšam, lebo necíti odpor k tejto nepríjemnej krajine, ako ho cítim ja. Myslí len na svoju hvezdáreň.”
„Nekúpil vám nové husle?” pýtal som sa jej. ako sa pýtame rozžialeného decka.
„Nechcem tu hrať na husliach; husle sem nepatria, sem do tohto ovzdušia mátoh; chcem odísť! Prosím vás, navštívte môjho muža a prehovorte ho, aby odcestoval! Ochoriem tu na smrť. Cítim to. Táto krajina znamená moju smrť.” Plakala usedavo a dívala sa uprene na hadiu hlavu, veľkú sťa sud, vykresanú z kameňa, ktorá ležala pri vchode. Hadia hlava nemala očú, len obrovskú tlamu, z ktorej na každej strane trčaly tri jedovaté zuby, väčšie ako slonie kly. Miesto šupín mala obrovské perá. Kamenný kolos sa škľabil, ako by mal všade oči — odporné, výsmešné, neviditeľné hadie oči, ktoré striehly na všetky strany.
„Navštívim vášho manžela,” povedal som vážne. „No teraz už nesmiete plakať, veď si len pomyslite, že to
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Je to duša všetkej zhuby, ktorá zaviňuje dobro a zlo, duša smrti v ničom nerozdielna od duše života. Pochopí to len človek, ktorým otriasla obojaká priepasť - výška života i ukrutnosť zhuby.
