ZOLA, ÉMILERADOSŤ ŽIŤ
(La joie de vivre)
Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (81)
preklad Ondrej Žiška
ilustrácie Gabriel Štrba
doslov Štefan Povchanič
prebal Gabriel Štrba, Miroslav Váša
1. vydanie, 42.000 výtlačkov
beletria, román
340 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g
tvrdá väzba s prebalom
Autor hlboko v duši zostával romantikom, človekom túžiacim po kráse a čistote. I keď nedokázal plne pochopiť podstatu dejinného vývoja, predsa jeho čestnosť a hlboká znalosť života mu dávali možnosť správne predvídať budúcnosť. Autor jej veril, očakával triumf plodného a slobodného života. Bol presvedčený, že radosť žiť, ktorá sa stala aj titulom tohto románu, zvíťazí nad predsudkami i dedičnými znakmi - v tomto duchu vytvoril aj svoju hrdinku...
O DVA DNI VEĽKÝ ODLIV OBNAŽIL HLBOKO LEžiace skaliská. Lazár premožený novým zápalom, čo ho strhával vždy na začiatku každého podujatia, nechcel ďalej vyčkávať a odišiel bosý v plavkách, cez plecia prehodený plátenný kabátec. Aj Paulínka išla na výskum, tiež v plavkách, obutá do velkých topánok, ktoré nosievala pri love ráčkov.
Keď sa vzdialili na kilometer od útesov, doprostred poľa morských rias, po ktorom prúdili potôčky ustupujúcej vody, Lazárovo nadšenie prepuklo, akoby len teraz objavil obrovskú úrodu morských rastlín, hoci tade spolu prešli stokrát.
— Pozri, pozri! — kričal. — To je tovar! ... A nič sa s tým nerobí a je toho toľkoto až do stometrovej hĺbky!
Potom naradostený dôkladne vymenúval jednotlivé druhy: bledozelené zostéry, podobné jemnému vlásoviu, rozprestierajúce sa donekonečna ako koberec obrovských trávnikov; ulvy s lactusovými širokými, tenkými sinavo priezračnými listami; zúbkované fukusy, pupencové fukusy v takom veľkom množstve, že pokrývali skaly ako hustý mach. A ako zostupovali za odlivom, nachádzali väčšie druhy čudnejšieho vzhľadu, laminárie, najmä Neptúnov opasok, ktorý pripomínal pás zo zelenkavej kože, so zvlnenými okrajmi, akoby vyrezaný pre nejakého obra.
— Toľko strateného bohatstva, však? — pokračoval. — Ale je len človek hlúpy! ... V Škótsku sú aspoň natoľko rozumní, že jedia ulvy. My najviac ak robíme žinenky zo zostér a do fukusov balíme ryby. Zvyšok je hnoj pochybnej akosti, ktorý ostáva sedliakom na pobreží... A veda je ešte tak pozadu, že treba spáliť niekoľko fúr rias, aby sa vyťažilo aspoň trocha sódy!
Paulínka stála po kolená v slanej, sviežej vode a žiarila šťastím. Aj bratrancovo vysvetľovanie ju celkom zaujímalo.
— Budeš teda, — opýtala sa, — toto všetko destilovať?
Slovo „destilovať“ veľmi pobavilo Lazára.
— Áno, destilovať, ak tak chceš. Lenže je to poriadne zložité, uvidíš, moja drahá ... Pravda, na tom nezáleží. Zapamätaj si dobre moje slová: človek dobyl pozemské rastlinstvo, trávy, stromy, všetko čo používame, čo jedávame; nuž a dobytie morského rastlinstva nás možno obohatí ešte väčšmi, až sa raz rozhodneme, že sa o to pokúsime.
Zatiaľ obaja nadšení zbierali vzorky. Nabrali ich plné náručia a mimovoľne zašli tak ďaleko, že sa zamáčali až po prsia, kým sa vrátili na breh. A mladík ďalej vysvetľoval, opakoval výroky svojho učiteľa Herbelina: more je nesmiernou zásobárňou chemických zlúčenín. Riasy pomáhajú priemyslu, lebo v svojich tkanivách koncentrujú soli, ktoré voda — ich životné prostredie — obsahuje v malom množstve. A tak problém spočíval v tom, aby sa z týchto rias hospodárne vyťažili všetky užitočné zložky. Hovoril, že možno vziať ich popol, nečistú sódu z obchodu, potom oddeliť a dodávať v dokonale čistom stave bromid a jodid sodný i draselný, síran sodný, ďalšie soli železa a mangánu tak, že nevznikne nijaký odpad. Priam horel nadšením v nádeji, že vďaka vymrazovaniu, objavenému slávnym Herbelinom, nestratí jedinú užitočnú látku. Pred nimi ležalo veľké bohatstvo.
— Bože môj, ale ste sa doriadili! — volala pani Chanteauová, keď sa vrátili.
— Nehnevaj sa, — odpovedal veselo Lazár a hodil riasy doprostred terasy. — Pozri! Doniesli sme ti zlaté mince.
V nasledujúci deň doviezol istý verchemontský roľník na voze celý náklad morských rastlín a vo veľkej izbe na druhom poschodí sa začal výskum. Paulínka dostala hodnosť laborantky. Nadšenie trvalo celý mesiac, izba sa rýchlo zaplnila suchými rastlinami, bankami, v ktorých plávali rozvetvené stonky, podivuhodnými nástrojmi, jeden roh stola zaberal mikroskop, piano sa celkom strácalo pod kotlíkmi a krivuľami, skriňa praskala od celých súborov odborných diel, do ktorých neprestajne nazerali.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
...posledná veta...
"Človek musí byť hlupák, aby sa sám zmárnil!"
