BÖLL, HEINRICHBILIARD O POL DESIATEJ
(Billard um halb zehn)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (33)
preklad Perla Bžochová
ISBN 84-9819-149-1
beletria, román
254 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
1,50 €
*trsos* in *H-BAR*
Zdanlivo konsolidované nové Nemecko, inštitucionalizovaná cirkev a pocit viny pred ľudstvom za históriu svojej vlasti - to sú témy, ktoré Heinrich Böll spracoval v románe Biliard o pol desiatej (1959). V centre príbehu sú tri generácie rodiny architektov, ktoré spája sakrálna stavba: v roku 1908 Opátstvo svätého Antona naprojektoval a vystaval Heinrich Fämel; v roku 1945 ho jeho syn Robert ako príslušník wermachtu vyhodil do povetria a koncom päťdesiatych rokov sa ho pokúša zrekonštruovať Heinrichov vnuk Joseph, až kým náhodou nezistí, čo, resp. kto bol príčinou skazy opátstva. Kniha má charakter retrospektívy, ktorú čitateľ spoznáva vďaka vnútorným monológom jednotlivých postáv. Tie postupne vystupujú na scénu a ich útržkovité spomienky nám umožnia vytvoriť si celistvý obraz o tom, čo sa v minulosti stalo.
Nemecký prozaik, dramatik a esejista Heinrich Böll (1917 - 1985) sa vyučil za kníhkupca, neskôr študoval germanistiku a klasickú filológiu. Druhú svetovú vojnu prežil na fronte a v americkom zajatí a zážitky z vojny sa stali základom jeho tvorby. Od roku 1951 sa venoval výlučne literárnej činnosti, hoci systematicky začal písať už v roku 1946. Cestoval po Európe, august 1968 prežil v Prahe. V rokoch 1971 - 74 bol prezidentom PEN-klubu. Za svoje diela, ktoré sú preložené do takmer dvadsiatich jazykov, dostal viacero literárnych cien, v roku 1972 aj Nobelovu cenu za literatúru. Najčastejšie sa venoval postaveniu človeka vo vojne a bezprostredne po nej, ale pokúšal sa aj vyrovnať s nezvládnutou minulosťou Nemecka, kriticky sa staval k pokrytectvu a pokriveným vzťahom medzi ľuďmi. Poviedku Stratená česť Kataríny Blumovej alebo ako vzniká násilie a kam môže smerovať sfilmoval nemecký režisér Volker Schlondorf. Film však mal už skrátený názov: Stratená česť Kataríny Blumovej.
Prečo sa odrazu zachvela šálka, akoby zacvengla pod dunením tlačiarenských strojov; že by sa už skončila poludňajšia prestávka, pracovalo sa nadčas, tlačili sa aj v sobotu popoludní na biely papier povznášajúce slová?
Veľa, preveľa ráz som vždy ráno cítil toto chvenie, keď som sa s podopretými lakťami díval odtiaľto dolu na ulicu, na plavé vlasy, ktorých vôňu som poznal z rannej omše; priveľmi korenisté mydlá by boli tieto pekné vlasy zničili; voňavkou tu bola poctivosť. Chodieval som za ňou, keď po omši o tri štvrte na osem prechádzala okolo Gretzovho obchodu k domu číslo 8. K tomu žltému domu s bielym, trochu zvetraným nápisom na čiernom dreve: ,Dr. Kilb, notár.´ Pozoroval som ju, keď som na vrátnici čakal na noviny; dopadalo na ňu svetlo; padalo na jej jemnú tvár zvráskavenú v službe spravodlivosti, keď otvárala dvere na kancelárii, otvárala okenice, nastavovala heslo trezoru, otvárala oceľové dvere, ktoré akoby ju mali zadláviť; kontrolovala obsah trezoru a ja som cez úzku Modestovu ulicu mohol vidieť rovno do jeho vnútra, kde bol v najvrchnejšom priečinku starostlivo napísaný štítok: ,Projekt Svätý Anton´. Ležali tam tri balíky, pokryté pečaťami ako ranami. Boli len tri a už aj decko by poznalo mená odosielateľov: Brehmockel, Grumpeter a Wollersein. Brehmockel, ktorý vystaval tridsaťsedem novogotických kostolov, sedemnásť kaplniek a dvadsaťjeden kláštorov a nemocníc; Grumpeter, ktorý vystaval tridsaťtri novoromantických kostolov, iba dvanásť kaplniek a osemnásť nemocníc; tretí balík bol od Wollerseina, ktorý postavil síce iba devätnásť kostolov, iba dve kaplnky, iba štyri nemocnice, ale zato sa mohol pochváliť jedným opravdivým dómom. ,Už ste čítali, pán poručík, čo je v Stráži?´ spýtal sa ma vrátnik a ja som čítal nad jeho mozoľnatým prstom riadok, ktorým mi ukazoval: ,Posledný termín na odovzdanie projektu Svätého Antona dnes. Nemajú naši mladí architekti odvahu?´ Zasmial som sa, skrútol som noviny, šiel som na raňajky do kaviarne Kroner; keď čašník povedal do kuchynského okienka:,Raňajky pre pána architekta Fähmela, ako obyčajne,´ znelo to už ako prastará, po stáročia spievaná liturgia. Panie z domácností, klerici, bankári - haravara hlasov okolo pol jedenástej. Skicár s baránkami, hadmi, pelikánmi; päťdesiat fenigov prepitné čašníkovi, desať boyovi, vrátnikov úškľabok, keď som mu do ruky vložil jeho rannú cigaru, preberajúc poštu. Stál som tu, cítil som chvenie tlačiarenských strojov v lakťoch, dolu v kilbovskej kancelárii som videl eléva, ktorý neďaleko okna mával bielym kosteným penicierom. Otvoril som list, ktorý mi odovzdal vrátnik: ,... sme ochotní ponúknuť Vám miesto hlavného kresliča, nástupný termín ihneď; ak si želáte, styky s rodinou; priateľské prijatie do tunajšej spoločnosti je zaručené. Nechýba družnosť...´ Tak sa používali milé dcéry architektov ako vnadidlo, ponúkali sa lichotivé výlety do prírody, kde mladí muži v okrúhlych klobúkoch narážali na kraji lesa sudy piva, mladé dámy vybaľovali a ponúkali obložené chlebíky, a tu, na čerstvo pokosenej lúke, sa človek mohol odhodlať na tanček, zatiaľ čo matky, ktoré úzkostlivo rátali roky svojich dcér, tlieskali, nadšené toľkou gracióznosťou, a keď sa podnikla spoločná prechádzka po lese, ruka v ruke, lebo dámy sa obyčajne zvykli potkýnať o korene, naskytla sa príležitosť, keďže vzdialenosti sa v lesnom šere nebadane zväčšovali, pobozkať dáme predlaktie, líce alebo plece, a potom večer spiatočná cesta po skrytých lúčkach, kde na okrajoch lesa vykúkali srnky ako na objednávku: keď sa rozozneli piesne a niesli sa od koča ku koču, mladí si už mohli pošepkať, že Amor trafil. Koče odvážali boľavé srdcia a ranené duše.
A ja som napísal láskavú odpoveď:,... som ochotný zaoberať sa Vašou milou ponukou, len čo dokončím súkromné štúdiá, ktoré ma začas ešte viažu k mestu...´; zalepil som obálku, prilepil známku, vrátil som sa k oknu a díval som sa na Modestovu ulicu: kostený penicier sa zablyskol ako dýka, keď ním mládenec pohyboval; dvaja hoteloví sluhovia nakladali na príručný vozík diviaka; večer z neho ochutnám na pánskom večierku v Speváckom spolku nemeckých hrdiel, budem musieť počúvať ich vtipy, a oni nezbadajú, že sa nesmejem na vtipoch, ale na nich; ich vtipy sa
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Prvým rezom odkrojil špičku veže na opátskom kostole a podal tanier Robertovi.
