JAŠÍK, RUDOLFMŔTVI NESPIEVAJÚ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (151)
2. vydanie, 12.000 výtlačkov
beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 419 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
1,30 €
*zlaci*
Rudolf Jašík prešiel zaujímavou životnou a umeleckou cestou. Narodil sa roku 1919 na Kysuciach v živnostníckej rodine. Po otcovom bankrote a odchode do Kanady ujala sa troch detí s matkou stará mať. Najstaršieho Rudolfa poslala na štúdiá do Nitry. Trinásťročného Jašíka z internátu pre slobodomyselnosť vyhodili, a tak zo školských lavíc odišiel spolu s mladšími bratmi do Zlína, kde pracoval až do roku 1938. Keď sa opäť vrátil na Kysuce, začal ilegálne pracovať. V januári 1940 ho uväznili a nasledujúci rok ako vojaka posiali na východný front, kde sa viackrát pokúsil prejsť k Červenej armáde. Po demobilizovaní v štyridsiatom štvrtom skrýval sa v horách na Horných Kysuciach a tam ho zastihlo Povstanie. Hneď po oslobodení vstúpil Jašík do komunistickej strany a zastával rozmanité funkcie. V posledných rokoch venoval sa literárnej tvorbe až do predčasnej smrti 30. júla 1960.
Ako umelec-prozaik dozrieval dlho. Začínal veršami ešte počas vojny a len neskoršie prešiel k próze. Prvým jeho významným dielom bol román „Na brehu priezračnej rieky" (1956), v ktorom sa obracal do ťažkej minulosti rodného kysuckého kraja. Pôsobivo opísal jednoduchých ľudí v neľútostnom životnom boji a sugestívne zachytil i kysuckú prírodu svojráznym lyrickým štýlom. Po tomto debute vydal román „Námestie sv. Alžbety" (1958), kde na pozadí dobových udalostí stvárnil tragický príbeh dvoch milencov a cez ich utrpenie odsúdil fašistickú krutovládu. V poslednom období života Jašik intenzívne pracoval na viacerých prózach. Predčasná smrť mu však zabránila dokončiť smelé umelecké plány. Posmrtne vyšiel súbor jeho poviedok „Čierne a biele kruhy" (1960), potom nedokončená novela o proletárskom chlapcovi z predmníchovskéj republiky „Povesť o bielych kameňoch" (1961) a jeho najvýznamnejšie životné dielo, románové torzo „Mŕtvi nespievajú" (1961).
Posledným a najvýznamnejším umeleckým dielom Rudolfa Jašíka je román „Mŕtvi nespievajú". Pôvodne to mala byť trilógia, zrkadliaca dramatické udalosti štyridsiatych rokov, trilógia, v ktorej autor mienil komplexne a nekonvenčne ukázať akými vývinovými stupňami prechádzal slovenský človek k dnešku. Z veľkej koncepcie stihol však dokončiť prvý a polovicu druhého dielu. Druhá a pravdepodobne zaujímavejšia polovica zanikla s nim a už ju nikdy nik nevyvolá späť do takej podoby, ako dozrela v spisovateľovom vedomí. Veľkú tému rozdelil Jašík do troch časti. Prvý diel, ktorý samostatne vychádza v edícii SPKK zobrazuje slovenského človeka v krvavej vojnovej dráme. Jašík sa v ňom sústredil na front v Sovietskom sväze a na slovenské zázemie. Dramatický dej vrcholí prechodom slovenských vojakov k Červenej armáde. Na prvý diel priamo nadväzuje torzo druhého, dejove lokalizované na Slovensko až do Povstania. Z autorovho náčrtu dá sa predpokladať, že by bol podrobne písal o víťazstvách a drámach povstalcov a že by bol postavy, prechádzajúce ohňom na frontoch i trýzňou vlastného hľadania, doviedol až do povojnových rokov, na prah dnešnej skutočnosti.
„Mŕtvi nespievajú“ je románom ideí a autor so v ňom sústredil na najväčší novodobý konflikt fašizmu s demokratickými silami. Je len prirodzené, že veľkú tému solídne myšlienkovo fundoval a že sa ju snažil dotvoriť vo všetkých umeleckých zložkách. Najsympatickejšou črtou románu ostanú postavy, o ktorých možno hovoriť ako o charakteroch, akých je v modernej slovenskej próze málo. Z psychologického prístupu k nim vyplynula autorovi i forma vnútorného monológu, ktorý tu použil naposledy, ale priam majstrovsky. Narába s ním jemne, tak isto ako s jazykom a štýlom, takže ideová zložka románu s umeleckou sa snúbia vo vzácnej jednote a sú výrazom zrelého a jasne realisticky mysliaceho umelca.
MUŽI A FOSFOR
Otec bol dnes akýsi zamĺknutý. Ani sa ho neopýtal, kam ide. Tak by to malo byť vždy, však on je už dosť starý. Sedemnásť rokov mu minulo pred týždňom. Každému môže odteraz povedať, že má osemnásť. Je chlap.
Reflektor vrhol kužeľ svetla, a to svetlo sa chvelo a nečujne kĺzalo po plotoch a stenách planických domov. Tu zalialo ženu a muselo ju oslepiť, lebo si zaclonila tvár. Najmladší Lukanov syn sa s výskotom hnal na ňu. Odskočila do priekopy.
— Lotor!
— Pekne pozdravujem, — zakričal, potom zakvíkal, lebo sa mu pozdalo, že to bola Farníčka.
— Poznám ťa, ty lotor! — hrozila z priekopy.
„Starí ľudia sú hlúpi a starý je každý, kto má viac
ako tridsať rokov. Aj môj otec. Všetci! Oni si zakladajú na tom, že sú starí. Na čom si tu zakladať? Kto ich má pochopiť? Ja? Ani ma nenapadne. Vraj poznám ťa, ty lotor. Keby ma bola poznala, vykričala by moje meno. Tí starí ľudia!“
Vzdychol a pristúpil na pedále. Prikrčil sa nad riaditkami a zrýchľoval. Uháňal po kraji. Ohyb hradskej kolmo vyberal v plnej rýchlosti, naklonený nabok, sledoval role, osvecované kužeľom ostrého svetla. Gumy svišťali, vyhadzovalo spod nich malé kamienky. Potom sa svetelný kužeľ zasekol medzi dve aleje ovocných stromov. Cesta do Pravna bola rovná. Zamieril doprostred hradskej a reflektor si dal vyššie, aby svetlo vrážalo do korún stromov. Je priskoro. Stromy sú holé. Až v druhej polovici mája, keď sa rozzelenajú a zabelejú na nich kvety, potom sa vyplatí zájsť do Pravna, vrátiť sa a reflektorom osvecovať zeleno-biele hlavy stromov.
Mladý Lukan sa tu nudí, aj hradská je hrboľatá. Podáva sa k priekope. Už aby bol v Pravne. „Boxer mám,“ siahne si na vrecko a teší sa z rýchlosti, z boxera a aj z toho, že príde čochvíľa do mesta, kde bude veselo. „Dnes by som chcel byť neviditeľný. Pánajána, to by bolo niečo! A nie iba dnes, ale kedykoľvek. Ja by som dokázal veci. Viac ako Veľký. Ten by musel plakať od závisti. Vie Veľký plakať? Komu dnes zahráme cirkumdedérum? Veľký vie vymýšľať veci! Takí neplačú. A Lišiak? Decko! Nemá ešte ani sedemnásť a otravuje mužov. Mal by to niekto Veľkému povedať. Dosť nás je. Načo priberá? A deti. Lišiak vie plakať. Malý a horenos. Takí plačú. Prečo mu Veľký povolil dnes skúšku? A ja mu mám robiť stenu, kryť chrbát. Veľký má dvadsaťšesť rokov, pomaly ostarieva. Bude to asi preto. Ale v pästiach má ešte silu. Úder vie dať. Ako nedávno. Pavúk sa zosypal a nebolo ho. Kým polapil dych, bol modrý. Veľký nemá rád Pavúka, preto mu dal aj také ošklivé meno.“
— Tvoj otec je cestárom a ty budeš Syseľ.
— Syseľ?
— Spokojný?
Vraj spokojný.
„Nenávidím sysle, všetky by som vytopil vriacou vodou. Že syseľ? Pánajána, byť tak neviditeľný, Veľkému by som ukázal. Boxerom. Vraj syseľ. Nebude otec na vine? Prečo cestári? Čo v tom vidí? Títo starí ľudia! Ja strieľam dynamitom, lámem skalu. To je inšie, to je robota pre chlapa.“
Domy.
Nízke domy a jeden poschodový. Z roztvorenej brány vyvádza chlap dva kone.
„Skoda, že som ich nestretol na hradskej. Kone vedia vyskočiť, keď im zasvietiš do oka. Chlap by klial, chacha, starí vedia znamenite kliať. Dobre sa to počúva.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Mlčanlivý vyhodil prázdnu nábojnicu, zamieril a ruky sa mu už netriasli, lebo veľa sekúnd prešlo odvtedy, čo prestal byť deckom.
