ZGURIŠKA, ZUZKAMETROPOLA POD SLAMOU
Práca, Bratislava, 1949
edícia Život (3)
obálka Ladislav Guderna
22.000 výtlačkov
beletria, román
360 s., slovenčina
hmotnosť: 469 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,70 €
*zlaci*
XI.
Na výročný trh sa sišly „pani sestry”, farárky z okolitých dedín, na fare u Polčíkovcov na obede. Bola tam pani sestra Klimková z Klanice, pani sestra Badová z Lieskovej, pani sestra Kolesárová z Javorovej a pani sestra Mičánková zo Suchej Lúky. Polčíkovci mali práve po zakáľačke, takže dobrého jedla bolo nadostač. Pani sestry sa pousádzaly v salóniku, kde bol veľký plyšový koberec. Vyčkávaly svojich manželov, ktorí, ako vždy o jarmoku, vybavovali si predpoludním úradné veci v okresnom Mestečku. Dámy srkaly domácu sladkú višňovku a jedly piškótovú roládu.
Pani farárka Polčíková, duša citlivá a poetická, zakláňala hlavu dozadu na operadlo plyšového fotela a bavila pani sestry o novinkách v Mestečku.
„Boli na fare na ohláškach vdovec s vdovou. Dívala som sa z obloka, keď odchádzali. No, vravím vám, pani sestry, neboly by ste verily, že môže byť ženíchovi už päťdesiat rokov. Chlap ako sa patrí a krásavec na pohľadanie, a ako hrdo niesol hlavu. Oko jeho má iskrenný svit ani oko mladého šuhaja. Bola som unesená silou lásky ešte v tom veku. Dar nebies v tom vidím, keď človek nikdy neprestane byť mladým, keď jeho dušu i v pokročilom veku krášli najvzácnejší cit, cit čistej lásky. Bola som dojatá až k slzám. Verte mi, pani sestry, že som sa do toho človeka zaľúbila. Je v ňom dačo siláckeho, čo priam omamuje dušu a vynáša ju do vyšších sfér.”
Ustaraná pani farárka Kolesárová bola o desať rokov staršia od muža. Svoje ustarostené srdce delila medzi Boha, manžela a svoju modlu, syna jedináčika. Keď syn pýtal z Prešporka peniaze, prosila muža, aby sa nehneval a poslal, a keď sa muž zatúlal na okolité fary k pánom bratom a neprišiel ani v nedeľu kázať, ani mŕtveho pochovať, ani narodeného pokrstiť, prosila Pána Boha, aby jej ho zase zdravého a spokojného domov prinavrátiť ráčil.
Po citových výlevoch pani domu, celá preľakaná, chytila jej ruku.
„Preboha, pani sestra, to je hriech oddávať sa takýmto citom! Musíte sa modliť, Boha vzývať, aby vás ušetril pokušenia. U nás na Orave, keď som bola ešte slobodná, sa stalo, že sa mladá farárka zo susednej dediny zaľúbila do svojho kočiša. Bolo to strašné. Chcela s ním nasilu utiecť. Vraj mal peknú, inteligentnú tvár a kučeravé vlasy. Už aj mali všetko na útek pripravené, ale v poslednej chvíli začalo prudko pršať a pani farárka sa ľakla, že by sa jej lakové črievičky rozmáčaly a zničily. Jej muž sa potom dal preložiť na Dolniaky do slovenského kraja a ona sa stala veľmi zbožnou, chodila denne na modlenie a každú nedeľu dva razy do kostola a pokušenie sa viac nezjavilo.”
Pani farárka Polčíková zadrapila sa do tej romantickej histórie, najmä útek dvoch milujúcich jej imponoval. Ozvala sa nadšene:
„To je skutočne hrozné, keď sa rozprší v takej kritickej chvíli! Ale viem si predstaviť, že sa to mohlo skončiť celkom šťastne. Predstavte si, keby ju bol vzal ten kočiš do náručia a niesol cez blato a dážď až do bezpečného úkrytu, mohla si zachrániť lakové črievičky a mohli byť šťastliví. On bol primitívny človek, je pravda, ale čudujem sa, že naša mladá pani sestra nemala dosť vynaliezavosti. Keby sa mne taká vec prihodila, verte mi, ja by som to už taktne
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Potom budem zasek pokorný a poslušný krestan, ale any v hrobe bych pokoja nemal, kebych im tú pálenycu porjadne neosladel!
