PIRANDELLO, LUIGIILÚZIA A SKUTOČNOSŤ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Blahoslav Hečko, Mikuláš Pažítka
doslov Mikuláš Pažítka
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-105-72
beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 669 g
tvrdá väzba s prebalom
2,00 € stav: dobrý *hroda*belx*
Luigi Pirandello vidí kapitalistickú spoločnosť ako klinický prípad. Ľudia podľa neho už dávno stratili pevnú pôdu pod nohami. Výsmech, irónia a sarkazmus stali sa sprievodnými javmi jeho životného pocitu. Talianske publikum dlho nepochopilo veľkosť tohto usmievajúceho sa každodenného tragika. Pochopilo ho najprv reflexívne publikum berlínske, parížske a pražské. Pirandello žiaril radosťou pri pohľade na cudzích divákov, keď s napätím počúvali dialóg strašného inkvizítora meštiackych predsudkov. Zvierajúca dialektika jeho satír privádzala do úžasu hľadiská cudzích divadiel. Podstatnou zložkou jeho neúprosnej analýzy je relativita všetkých vecí, večný protiklad medzi indivíduom a spoločnosťou. Antonio Gramsci nazval Pirandella protimeštiackym charakterom, ktorý sa vzbúril proti forme života okolo seba, keď sa meštiacka spoločnosť pred i po prvej svetovej vojne dostala do slepej uličky. Pirandellove satiry sú naozaj „ručnými granátmi“, hodenými do spoločnosti plnej predsudkov.
Oko a Papiano
— Orestova tragédia v bábkovom divadielku! — prišiel mi oznámiť pán Anselmo Paleari.
— Automatické bábky! Nový vynález. Dnes večer o pol deviatej na ulici Prefetti číslo päťdesiatštyri. Na to by sme mali ísť, pán Meis!
— Orestova tragédia?
— Tak D’apres Sophocle — podľa Sofokla, hlási program. Asi to bude Elektra. Len počujte, aký bizarný nápad mi skrsol v hlave! Čo by sa stalo, keby sa vo vrcholnom momente, práve keď sa bábka predstavujúca Oresta chystá pomstiť otcovu smrť na Egistovi a matke, pretrhlo papierové nebo divadielka? Povedzte sám.
— Neviem, — odpovedal som, pokrčiac plecami.
— To sa dá ľahko uhádnuť, pán Meis! Oresta by tá trhlina v nebi strašne vyviedla z konceptu.
— A prečo ?
— Hned vám poviem. Orestes by ďalej cítil túžbu po pomste, hnal by sa za ňou v slepej vášni. Ale vo chvíli činu by mu oči spočinuli hore na trhline, kadiaľ by na scénu žiarili zlovestné hviezdy každého druhu. A vtom by pocítil, ako mu ruky klesajú. Slovom, Orestes by sa zmenil na Hamleta. Všetok rozdiel medzi antickou a modernou tragédiou, pán Meis, verte mi, spočíva v tej trhline na papierovom nebi.
A odišiel, šúchajúc papučami.
Zo zahmlených výšin svojich abstrakcií často vrhal pán Anselmo svoje myšlienky ako lavíny. Ich príčina, súvislosť, náhodnosť zostali vždy medzi mračnami, takže tomu, kto ho počúval, bolo ťažko čokoľvek pochopiť.
Obraz bábky Oresta, ktorého vyviedla z konceptu trhlina na papierovom nebi, mi zostal v mysli. — Blahoslavené bábky,— vzdychol som si,—ktorým sa nad hlavami nepretrhne nebeský horizont! Nijaký zmätok, nijaký strach, nijaké ohľady ani prekážky, nijaké tiene, nijaký súcit, nič! A môžu smelo a s chuťou hrať svoju komédiu, milovať sa a ctiť sa, ceniť si seba samých, nikdy nedostanú závrat a nikdy sa im nezakrúti hlava, pretože pre ich postavu a pre ich skutky je toto nebo primeranou strechou.
— A prototyp takejto bábky, drahý pán Anselmo, — myslel som si vzápätí, — máte v dome: je ním váš ctený zať Papiano. Nájdite mi niekoho, kto je spokojnejší s tým lepenkovým nebom, ktoré mu visí tak nízko, nízko nad hlavou sťa pohodlný a pokojný príbytok toho príslovečného Hospodina so širokými rukávmi, ochotného prižmúriť oko a odpúšťať hriešnikom, toho podriemkavajúceho pánaboha, ktorý pri každom lotrovstve opakuje: „Človeče, pomôž si sám a ja ti pomôžem!“ A váš Papiano si pomáha rukami-nohami. Život mu je takmer eskamotérskym kúsokom. A s akou vervou sa vrhá do každej intrigy: bystrý, podnikavý, táravý.
Papiano mal asi štyridsať rokov, vysokú postavu a robustné telo. Bol trocha plešivý, s mohutnými prešedivenými fúzmi celkom pod nosom, s mocným nosiskom s chvejúcimi sa nozdrami ; sivé oči, prenikavé a nepokojné ako ruky. Videl všetko a všetkého sa dotkol. Napríklad zhováral sa so mnou a odrazu zistil — neviem ako — že Adriana, ku ktorej bol obrátený chrbtom, sa mocuje s nejakým predmetom v izbe, aby ho vyčistila a položila na miesto, a hned vyletel.
— Pardon!
Pribehol k nej a vzal jej predmet z rúk:
— Nie, miláčik, pozri: takto sa to robí!
A sám predmet vyčistil, položil ho na miesto a vrátil sa ku mne. Alebo si všimol, že brat Scipione, ktorý trpel zrádnikom, začal blúzniť: pribehol k nemu, začal ho oflinkovať po lícach a dával mu frčky do nosa.
— Scipione! Scipione!
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Poďte sem ... zostaneme tu ... spolu ... a navždy!"
