RUESCH, HANSDLHÉ SÚ TIENE SEVERU
(Top ot the World)
Osveta, Bratislava, 1961
edícia Svetom
preklad Šarlota Barániková
obálka A. Zallay
1. vydanie, 5.500 výtlačkov
beletria, román
208 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
9,00 € PREDANÉ!
*zlaci*
„Stratili pojem o čase, kým neutíchla víchrica a neodhalili, že svitol nový deň. Stáli na vysokých útesoch, čo sa týčili nad zamrznutým morom. Na juhu žiarila obloha a stíchnutá zem sa zdala nežná a mäkká v predtuche jari.
Medveď už strácal posledné sily. Tackavo, namáhavo sa knísal a vliekol po zemi oťaženú hlavu. Chlapi ho neúprosne prenasledovali, šmýkali sa a padali na kolená. Už sa nesmiali: úžasné vypätie im do naolejovaných tvárí vrylo hlboké vrásky, oči mali červené a vpadnuté. Hlad ich už netrápil: zaspal im žalúdok. Už si ani nepchali sneh do úst. Ústa im vyprahli a oni zabudli na svoje bruchá, ba aj z mozgu im vymizla každá myšlienka, každá spomienka. Medzi kožou a svalmi sa im ustavične strácal tuk a nenahrádzali ho. Nehrial ich už ani pohyb, trochu sa aj chveli a zima im pri každom dychu ostrejšie zatínala do hrdla.
— A predsa — či je na svete niečo skvostnejšie, ako poľovať na ľadového medveďa na vrchole sveta?”
Takto autor opisuje príhodu zo života Eskimákov. V rámci pútavého príbehu jednej rodiny — neohrozeného poľovníka Erneneka a jeho ženy Asiak — sa čitatelia dozvedia veľa o živote tejto tak vzdialenej oblasti, kde čas akoby zastal a prastaré návyky sa dedia z otca na syna, z pokolenia na pokolenie. V čarovne krásnom, no neľútostnom kráľovstve večného ľadu plynú dni aj ľudské životy podľa ustálených pravidiel — veď vždy sa niekto rodí a niekto musí zomrieť, poľovka je nutnosťou, ale aj radosťou, obydlia bieleho muža sú ďaleko, tak ďaleko, že zvesť o ňom znie ako najzaujímavejšia rozprávka. Rozprávka, ktorá sa jedného dňa stane skutočnosťou, keď túžba po pokladoch severu privedie bielych ľudí do bielej krajiny. Ich príchod vnesie prevrat i zmätok do ustálených zvykov a vzťahov, deti ľadovcov sa nájdu zrazu pred celým radom nových problémov, o ktorých nikdy predtým nepočuli. Ernenek a Asiak stoja ešte bokom tohto nového víru, ale ich deti, Papik a Ivalú, sú vystavené jeho priamemu náporu. Nakoniec však — každý svojím spôsobom a svojou cestou — poznávajú, že pre nich niet života medzi týmito bielymi prišelcami, ktorým chamtivosť a túžba po moci zatvrdili srdcia, a odchádzajú späť do svojej zasneženej severskej domoviny. „Vráť sa do krajiny dlhých tieňov,” hovorí starý Eskimák Ivalú, „kde si múdra, lebo niet ťažšieho hriechu ako nevedomosť, a zabudni na boha bielych mužov, stvoreného podľa ich mrzkého obrazu — na pomstivého a žiarlivého tyrana, ktorý spasí len za určitú cenu a sputnáva svoje deti, namiesto aby ich oslobodil...”
Autor rozpráva tento príbeh plný napínavých zápletiek, veselých i tragických udalostí, s toľkým humorom a pôvabom, že čitateľ ho sleduje od prvej do poslednej strany so zatajeným dychom a iste po ňom rád častejšie siahne.
OBCHOD
O VEČNE ZELENOM prostredí polárni Eskimáci chradli a hynuli, ale v krajine večného ľadu priam prekvitali. V zime si stavali päťstopové iglú na ľadovej kôre oceánu, ktorá, ďakovať vode pod ňou, bola teplejšia ako zem. Z jari sa prebrali z otupenosti, odhodili šaty, zoškriabali si z tela špinu a pojedli ju, voľne sa párili a vymieňali si partnerov, spievali a tancovali na oslavu vychádzajúceho slnka, lapali ryby v prielubách, zabíjali oštepom označené tulene a poľovali na ľadového medveďa, až kým sa nevybrali na juh za stádami a vzácnym drevom, ktoré vyplavilo roztopené more.
Ich hlavnou starosťou bolo obstarávať potravu. A pretože všade, kde sa zjaví človek, mizne zverina, museli sa vyhýbať ľuďom, ustavične meniť svoje revíry, byť stále na cestách. Keď zakopávali do snehu zásoby mäsa, ktoré sa im neraz zišli v čase nedostatku, nerobili to preto, že mysleli na budúcnosť, ale preto, že ho nevládali pojesť ani ho vláčiť so sebou a netrpezlivo čakali, kedy sa poberú ďalej. Nerobili si starosti o budúcnosť ani o minulosť, priveľmi ich zamestnávala večná prítomnosť.
Kým ostatné kmene už zasiahla a pokazila civilizácia, hŕstka polárnych Eskimákov, ktorá žije kočovným životom v strednej Arktíde neďaleko severného pólu, v krajine pre belocha priďalekej a odstrašujúcej, nezmenila spôsob života, odkedy svet svetom stojí. Sú ako deti: úprimní, nemilosrdní a veselí. V dobe tanku poľujú ešte lukom a oštepom s kamenným hrotom, podelia sa medzi sebou o korisť a sú príliš prostí, aby klamali. Takí divosi!
Aj Ernenek a Asiak by boli mohli takto žiť bohvie dokedy, nebyť toho, že im Ittimangnerk, pojazdný kupec, zasial do srdca semä zvedavosti.
Ittimangnerk bol miešanec a bastard — polodomorodec polocudzinec, pololovec polokupec, ani ryba ani rak. Vďaka okolnostiam dostal sa už za mladi medzi bielych ľudí, ktorí ho nakazili svojimi vášňami a ustavičným zápasom, no celkom v ňom nezabili Eskimáka. Bol odsúdený naveky sa zmietať medzi dvoma plemenami, nikde nebol šťastný a nikto ho nemal rád.
Jeseň už rozptýlila vodnaté svetlo letného slnka a sfarbila Ľadový oceán na sivolilavo, keď Ittimangnerk so ženou Hiko zazreli Ernenekovo iglú, čo sa hmlisto ligotalo vo večernom súmraku.
Ernenek vyzlečený a iba v ponožkách, ligotajúci sa od oleja hral sa s nerozbitnou hračkou — malým Papikom: vozil ho hore-dolu po zemi pomedzi obhryzené rybacie kosti a hlavy. Hlasno vítal hostí, potriasal im ruky a dlbol Ittimangnerka do brucha, aby vedel, či sa mu dobre vodí, Asiak zas odložila robotu a chystala čaj. Odvalila kus snehu na pitie a položila ho nad kahanec, lebo všetko, čo pili, museli najprv roztopiť. Potom hostí vyzliekla z kožuchov, vyzula z čižiem a poprezerala im ich, či ich netreba pozašívať.
Nebolo na nich čo zašívať: príchodzí akiste neďaleko nich zastali, preobliekli sa do nových šiat a až potom vstúpili do iglú: šaty mali suché, neboli na nich neklamné známky cestovania. Hiko bola neobyčajne krásna. Jej muž bol oblečený temer ako riadny Chlap, ale ona mala mäkké čižmičky zo sobej kožušiny, zdobené hranostajovými chvostíkmi, kabátik z jemných
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A sneh len padal a prikrýval ich stopu.
