ZGURIŠKA, ZUZKANA VESELEJ HOSTINE
Výber z rozprávok
Mladé letá, Bratislava, 1957
zostavila Ľudmila Rampáková
ilustrácie Štefan Bednár
prebal Štefan Bednár
1. vydanie, 6.400 výtlačkov
beletria, próza krátka, poviedky, humor,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g
tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý, pečiatky v knihe
3,50 €
*3x-1outtrsos*bels*
Milí priatelia, kto z nás sa nerád schuti zasmeje? Kto si s láskou nespomenie na knihu, pri ktorej mu bolo na duši radostne a ľahko? Pravdaže, na tieto otázky môže byť len jedna poveď: „Áno, áno, my všetci máme radi srdrčný smiech a dobrú náladu.“ Preto sa určite potešíte aj tejto knihe, lebo vám v hojnej miere poskytne pri čítaní zdravé, príjemné pobavenie. Zvedavo sa v knihe prehŕňate, listujete — zastavíte sa pri jednej strane, pri druhej. Niečo sa vám zdá divné. „Akousi čudnou slovenčinou je to napísané!“ poviete. A máte pravdu: Tá čudná slovenčina — to je myjavské nárečie, nárečie myjavských kopaníc, kraja, kde sa narodila a vyrástla obľúbená slovenská spisovateľka Zuzka Zguriška. Výborne poznala svojich krajanov a napísala o nich veľa humoristických poviedok. Aby ich mohla vyobraziť čo najvernejšie, necháva ich v priamej reči hovoriť tvrdým západniarskym nárečím. A tým práve dosahuje, že máme každú postavu pred očami ako živú. Nielen počujeme, ale aj vidíme rozvadené susedy Frndáčenu a Drndáčenu, alebo o ratu volajúcu šafárku, keď z nej hlásnik vyháňa zlého ducha, alebo prešibanú Barbušiačku, ako balamutí financov, a mnoho ďalších výrazných „kopanyčjarôf“, ktorí nám natrvalo utkvejú v pamäti.
Zuzka Zguriška bojovala svojím humorom proti všetkému, čo v jej rodnom kraji bolo nezdravé, zlé
— a na druhej strane oslávila vzácne vlastnosti myjavského ľudu — dobrosrdečnosť priamosť, pracovitosť, poctivosť.
Preto sa dielo Zuzky Zgurišky všetkým právom stalo obľúbeným čítaním širokých čitateľských vrstiev a niet pochýb, že aj vás, mladí priatelia, svojou svojráznosťou vrelo zaujme.
ŠTUDENT
Pavol Vdoviak mladší, syn Pavla Vdoviaka staršieho z Krajného, bol jediný z kopaničiarskych šuhajcov, ktorý išiel do mesta „na školy“. Keď ho mater ešte do pruhovanej perinky povíjala, vtedy mu otec určil inú budúcnosť. Jano, starší syn, ostane na otcovskom majetku gazdovať a Pavol, mladší, dostane matkin podiel v Podkylave, ktorý tiež nebude z najmenších. Tak bolo otcom ustálené a tak sa malo stať. Lenže osud iné určil Pavlovi Vdoviakovi.
Už hneď v prvej triede cirkevnej školy evanjelickej sedel malý Pavol v zadnej lavici na prvom mieste, kde sedávajú najlepší žiaci. Neraz si pán rechtor zavzdychol: „Keby tak všetci, ako toťhľa Pavol, to by bolo potom radostné povolanie byť učiteľom.“ Lebo kým ostatní smolili grífľom nemotorné písmenká na tabuľku, zatiaľ Pavol ľahunko kládol písmeno k písmenu v rovných riadkoch, jedno ako druhé. A ešte len čítanie ako mu išlo. Ďaleko predbehol ostatných a čítal pekne celé slová razom, kým ostatných ešte i slabikovanie dosť namáhalo. Nábožné, kostolné pesničky učil pán rechtor v prvej triede len po jednom veršíku, ale mladý Vdoviak sa naučil z každej všetky, hocikoľko veršov mala. Vedel spievať adventné i vianočné, pôstne i veľkonočné i všelijaké príležitostné.
I hlas mal na to, jeho vysoký, svieži detský hlások vynikal medzi ostatnými. I pán farár si to všimol a nezabudol už potom na neho. Tak sa stalo, že keď Pavol chodil do štvrtej triedy, vybral ho pán rechtor za mendíka a pán farár voľbu schválil, ba určil sám, že Pavol bude jeho, to jest farským mendíkom, druhý bol zasa rechtorským. To bolo veľké vyznačenie pre Pavla, aj si to náležite vážil. Ešte len svitalo, už bútoril doma a zháňal mater z postele, aby mu dala raňajky, že on musí bežať. Na fare ešte dávno všetko spalo, keď Pavol stál predo dvermi. Čakal vždy hodnú chvíľu, kým mu slúžka otvorila. Potom nanosil dreva, vody, očistil topánky, a keď sa priblížila hodina modlenia, išiel na vežu zvoniť. V čase modlenia stál pri organe a začínal s pánom rechtorom pesničku, aby náhodou niektorá z babiek nechytila falošnú nôtu. Neraz ho nechal pán rechtor samotného spievať a sledoval iba v kancionáli riadok za riadkom, tak, ako mu to Pavol paličkou ukazoval. A keď sa tak Pavol rozospieval v kostole, kde iba niekoľko starých babiek krákavo vyťahovalo, tu hlaholil čistý jeho hlas v malom klenutom chráme, odrážal sa od kamenných stien a niesol sa až hore k zlatému krížu, pripevnenému na samom vŕšku oltára. Pán farár spokojne načúval za mrežovanou bránkou sakristie a poniektoré babky i spievať zabudli a načúvali, načúvali a mysleli si: „Any čoby sám anjel z neba.“
K mendíčeniu patrilo nosiť pri pohreboch kríž pred pánom farárom a začínať s pánom rechtorom na cintoríne: „Jíž já jdu do hrobu . . .“ To sa Pavlovi najlepšie páčilo. Chlapci z kopanice ho vždy obstúpili a závistlivo pozerali, ako Pavol nesie čierny kríž, obviazaný flórovou stuhou.
V ktoromsi jarnom mesiaci umrela stará Kokeška. Zasiate už mali gazdovia, aj cesty vysušil jarný vietor, nuž sa veľa ľudí zišlo na pohrebe. Keď bol obrad pred domom skončený,
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Čo si len o nás v tej Amerike pomyslja."
