BULGAKOV, MICHAILMAJSTER A MARGARÉTA
(Master i Margarita)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (35)
preklad Magda Takáčová
ISBN 80-85585-45-6
beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 527 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
5,00 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Román Majster a Margaréta považoval Bulgakov za svoje najdôležitejšie dielo, hoci vedel, že v Moskve v tridsiatych rokoch 20. storočia mu ho nikto nevydá. Román začal písať už v roku 1928, o rok neskôr vznikla pod názvom Konzultant s kopytom jeho prvá verzia. Na Majstrovi a Margaréte v ich definitívnej podobe však Bulgakov pracoval celý život a dielo dokončil päť dní pred svojou smrťou. Posledné kapitoly už diktoval. V Sovietskom zväze vyšla kniha prvýkrát až v roku 1966. Majster a Margaréta je román o románe, čo autorovi umožnilo spojiť dve dejové línie: na jednej strane je príbeh násilne umlčaného autora, neuznaného oficiálnymi štruktúrami, v ktorom rezonuje faustovský motív; na druhej strane príbeh literárnej postavy, Pontského Piláta, ktorý však nekopíruje biblickú verziu, ale ponúka čitateľovi nový pohľad na udalosti v starom Jeruzaleme. Román bol v rozdielnom čase rozlične prijímaný a hodnotený, aj jeho interpretácie sa rôznia. Nesporne však patrí k najoriginálnejším dielam minulého storočia, v ktorom autor syntézou grotesky, satiry a mytológie vyjadril nielen svoju filozofiu, ale na príbehu Piláta, ktorý dal ukrižovať Krista zo strachu pred vyššou autoritou, vytvoril aj symbolickú paralelu s pomermi v Rusku v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia.
Ruský prozaik a dramatik Michail Afanasievič Bulgakov (1891 - 1940) sa narodil v Kyjeve v rodine intelektuála. Jeho otec prednášal na kyjevskej akadémii západoeurópske náboženstvá a pôsobil ako cenzor francúzskych, anglických a nemeckých kníh. Okrem týchto jazykov ovládal latinčinu a gréčtinu a literatúru slovanských národov čítal v origináloch. V tomto prostredí si mladý Michail rýchlo vybudoval kladný vzťah k literatúre, divadlu a hudbe. Rozhodol sa pre štúdium medicíny, ale lekárom bol len krátko a po prvej svetovej vojne sa začal venovať výlučne písaniu. Pracoval ako novinár, konferencier, pracovník komisariátu ľudovej osvety a ako asistent réžie v divadle MCHAT. Od roku 1927 nesmel publikovať a mnohé z jeho diel vyšli až neskoro po autorovej smrti. Pokúšal sa živiť písaním divadelných hier, pretože sám seba považoval predovšetkým za dramatika, ale musel prijímať aj prácu na operných a baletných libretách, inscenáciách a filmových scenároch. V ťažkej životnej situácii žiadal o možnosť emigrovať, povolenie však nedostal. Koncom roka 1939 ochorel, dostal sklerózu obličiek, výrazne sa mu zhoršil zrak, až nakoniec oslepol. Zomrel 10. marca 1940 v Moskve v spoločnosti svojej tretej ženy Leny ako takmer neznámy autor, z ktorého sa koncom 20. storočia stal jeden z najčítanejších a najuznávanejších ruských spisovateľov.
Boli v nich úpenlivé prosby, vyhrážky, klebety, udania, sľuby opraviť byt na vlastné trovy, poniektorí sa odvolávali na svoje stiesnené bytové pomery aj na to, že nemôžu žiť v jednom byte s banditmi. Okrem iného v jednom liste bol otrasný a umelecky neobyčajne pôsobivý opis krádeže peľmeňov, ktoré páchateľ strčil rovno do vrecka saka v byte číslo tridsaťjeden, ďalej sa dvaja žiadatelia vyhrážali, že spáchajú samovraždu, a jedna dáma sa diskrétne priznávala, že je v požehnanom stave.
Nikanora Ivanoviča vyvolávali do predizby, chytali ho za rukáv, čosi mu šepkali, žmurkali naňho a sľubovali, že sa odvďačia.
Tieto muky trvali do poludnia, vtedy Nikanor Ivanovič jednoducho ušiel zo svojho bytu do kancelárie domovej správy vedľa vchodu, ale keď videl, že i tam naňho striehnu, ušiel aj odtiaľ. Horko-ťažko sa striasol dotieravcov, čo mu bežali za pätami cez asfaltový dvor, zmizol v šiestom podchode a vyšiel na piate poschodie, kde bol ten odporný byt číslo päťdesiat.
Tučný Nikanor Ivanovič si vydýchol na plošinke a zazvonil, ale nik mu neotváral. Zazvonil znova a znova, potom sa pustil hundrať a potichu nadávať. Ale ani vtedy nik neotvoril. Nikanor Ivanovič stratil trpezlivosť, vytiahol z vrecka zväzok náhradných kľúčov, majetok domovej správy, pevnou rukou odomkol dvere a vstúpil.
- Hej, posluhovačka! - zakričal v šerej predizbe. - Gruňa, či ako sa to voláš?... Kde si?
Nik sa neozval.
Vtedy Nikanor Ivanovič vytiahol z aktovky cólštok, potom strhol z dvier pracovne pečať a vkročil do izby. Vkročiť vkročil, ale od prekvapenia zastal vo dverách, ba aj sa zachvel.
Za stolom nebohého sedel vycivený a dlhý neznámy chlap v pepitovom saku, džokejskej čiapke a s cvikrom... skrátka, ten dotyčný.
- Vy ste kto, občan? - spýtal sa Nikanor Ivanovič preľaknuto.
- No toto! Nikanor Ivanovič! - zbliakol chripľavým tenorom neznámy občan, vyskočil a pozdravil predsedu pevným a nečakaným stiskom ruky. Nikanora Ivanoviča takéto uvítanie vôbec nepotešilo.
- Prepáčte, - ozval sa podozrievavo, - kto vlastne ste? Úradný orgán?
- Ale, Nikanor Ivanovič! - zvolal srdečne neznámy. - Čo je to, úradný orgán? Všetko závisí od uhla pohľadu. Všetko, Nikanor Ivanovič, je neisté a relatívne. Dnes nie som nik a zajtra už môžem byť úradný orgán! Ale býva to aj naopak, ej, veru býva!
Táto úvaha ani najmenej neuspokojila predsedu domovej správy. Keďže od prírody bol človek podozrievavý, usúdil, že utáraný chlap nie je nijaký úradný orgán, ale možno dáky vagabund.
- Kto vlastne ste? Ako sa voláte? - spytoval sa predseda čoraz prísnejšie, ba dokonca aj výhražne vykročil proti neznámemu.
Občana tá prísnosť vôbec nevyviedla z konceptu:
- Volám sa, no povedzme Koroviov. Ale nechceli by ste sa trochu občerstviť, Nikanor Ivanovič? Len tak po domácky...
- Prepáčte, - odvrkol Nikanor Ivanovič už rozhorčene, - aké tu občerstvovanie? (Treba priznať, hoci to nie je práve príjemné, že Nikanor Ivanovič bol od prírody trochu hrubý človek.) - Zdržovať sa v obytnom priestore nebohého je úradne zakázané! Čo tu robíte?
- Ale, veď si sadkajte, Nikanor Ivanovič, - vykrikoval občan celkom bez rozpakov, obskakoval okolo predsedu a pristrkoval mu kreslo.
Nikanor Ivanovič sa už načisto rozzúril, odmietol kreslo a zajačal:
- Tak von s tým, kto ste?
- Som, ráčite vedieť, tlmočníkom cudzinca, ktorý má rezidenciu v tomto byte, - predstavil sa údajný Koroviov a zrazil hnedé nevyčistené topánky.
Nikanor Ivanovič otvoril od údivu ústa. Prítomnosť akéhosi cudzinca v tomto byte, a ešte k tomu s tlmoční-
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Rozjatrená pamäť sa utišuje a do budúceho splnu už nik neruší jeho spánok: ani beznosý Gestasov kat, ani neľútostný piaty miestodržiteľ Judska, jazdec Zlatá kopija, Pontský Pilát.
