SIENKIEWICZ, HENRYKV PÚŠTI A V PRALESE
(W pustyni i w puszczy)
Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Dobré slovo
preklad Mikuláš Stano
ilustrácie Radomír Kolář
1. vydanie (v Mladých letách), 30.000 výtlačkov
66-037-66
beletria, román, dobrodružné,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 505 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený
1,50 € *unk*belx-pol*
Staško učil Kaliho aj strieľať z pušky remingtonky a toto učenie šlo ľahšie než katechizmus. Po desaťdňovom strieľaní do cieľa a do krokodílov, ktoré spávali na pobrežnom piesku pri rieke, mladý černoch zastrelil veľkú antilopu pufu, potom niekoľko arielov a konečne diviaka ndiri. Ale toto stretnutie len-len že sa neskončilo takou nehodou, aká sa prihodila Lindemu, lebo ndiri, ku ktorému sa Kali po výstrele nepozorne priblížil, sa strhol a vrhol sa na neho s chvostom, postaveným hore. Kali odhodil pušku, utiahol sa na strom a sedel tam dotiaľ, kým krikom neprivolal Staška, ktorý našiel diviaka už neživého. Na byvoly, levy a nosorožce Staško ešte nedovolil chlapcovi poľovať. Do slonov, ktoré sa večerami prichádzali k rieke napojiť, ani on nestrieľal, lebo sľúbil Nele, že nikdy nezabije ani jedného.
Ale keď ráno alebo v popoludňajších hodinách uzrel ďalekohľadom dolu v džungli pasúce sa stáda zebier, byvolov, arielov alebo skackajúcich kôz, brával Kaliho so sebou. Pri týchto vychádzkach sa často spytoval na národy Va-himov a Samburov, s ktorými sa rozhodne museli stretnúť, ak chceli ísť na východ k brehu oceána.
— Kali, či vieš o tom, — spýtal sa raz, — že za dvadsať dní, a na koňoch ešte aj skôr, mohli by sme sa dostať do tvojho kraja?
— Kali nevie, kde bývať Va-hima, — odpovedal mladý černoch, smutne potriasajúc hlavou.
— Ale ja viem, bývajú na tej strane, odkiaľ ráno vychádza slnko, nad akousi veľkou vodou.
— Hej, hej! — zvolal prekvapený a natešený chlapec. — Baso Narok! To je po našsky veľká a čierna voda. Velký pán vedieť všetko.
— Nie, lebo neviem, ako by nás prijali Va-himovia, keby sme k nim prišli.
— Kali by im kázať padnúť na tvár pred velkým pánom a pred dobrým mzimu.
— A poslúchli by ťa?
— Otec Kaliho nosiť kožku leoparda a Kali tiež.
Staško pochopil, že to znamená, že otec Kaliho je náčelníkom a on je najstarším z jeho synov a budúcim vládcom Va-himov.
Spytoval sa teda ďalej:
— Hovoril si mi, že bieli cestovatelia boli u vás a že starší ľudia sa na nich pamätajú?
— Áno, a Kali počul, že mali na hlavách mnoho plátna.
„Ach!“ pomyslel si Staško, „teda to neboli Európania, ale Arabi, ktorých černosi pre ich jasnejšiu pleť a biely odev pokladali za belochov.“
Ale keďže sa Kali na nich nepamätal a nemohol mu dať o nich nijaké presnejšie vysvetlenie, Staško mu dal inú otázku.
— Nezabili Va-himovia nikoho z tých bielo odetých ľudí?
— Nie. Va-hima, ani Samburu to nemôžu urobiť.
— Prečo?
— Lebo oni hovorili, že keby ich krv vsiaknuť do zeme, prestalo by pršať.
„Som rád, že tomu veria,“ znova si pomyslel Staško.
Potom sa ešte spýtal:
— Šli by Va-himovia s nami až k moru, keby som im sľúbil veľa plátna, korálkov a pušiek?
— Kali ísť a Va-hima tiež, ale veľký pán najprv podmaniť Samburu, ktorí sú na druhej strane vody.
— A kto je za Samburu?
— Za Samburu nebyť hora, tam je džungľa a v nej levy.
Tým sa skončil rozhovor. Staško čoraz častejšie myslel teraz na veľkú cestu na východ, nezabúdajúc, čo hovoril Linde, že možno sa tam stretnú s Arabmi z pobreží, obchodujúcimi so slonovinou, ba aj s misijnými výpravami. Vedel, že taká cesta bude pre Nelu ďalším radom strašných námah a nových nebezpečenstiev, ale
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Po tejto poslednej ceste mladí Tarkowskovci vrátili sa do Európy a so Staškovým šedivým otcom navždy sa usadili v Poľsku.
