CUSACK, DYMPHNANEDAJ MA SMRTI
(Say No to Death)
Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Čajka
preklad Štefan Kýška
ilustrácie Anna Pelikánová-Bartošová
2. vydanie, 25.000 výtlačkov
beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 353 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: ušpinená obálka aj listy, bez prebalu
0,10 € darované THCK
*zlaci*
DVADSIATA KAPITOLA
Jana neverila vlastným očiam, keď na budúcu stredu uvidela odrazu vo dverách Barta. Hmla sa v kúdoloch dvíhala z doliny ani z kotla, stlala sa na verande a prenikala až do ich izby, kde od nej všetko vlhlo. V tom voľnom plášti, posiatom kvapkami drobnými ako perličky vyzeral Bart groteskne veľký. Na chvíľu sa jej zdalo, že túžba ju preniesla do akéhosi neskutočného sveta a že Bart sa vynoril pred ňou z hmly ako zhmotnenie jej osamelosti a roztúženia.
„Zdravím ťa!“ Vzal jej horúcu ruku do svojich chladných, drsných dlaní. „Tváriš sa, akoby si videla prízrak.“
„V prvej chvíli mi to tak pripadalo.“
„Nie som nijaký prízrak. Ale čo povie dôstojník, keď zistí, že som zdúchol, to neviem. No, medzi nami povedané, je mi to jedno.“
„Ó, Bart, to je skvelé!“
„Pravdaže je to skvelé, madam. Sydney je prakticky pod vodou; ryba mi vplávala do okna a sadla si mi na posteľ, a keď som v rádiu počul, že v Blue Moutains je hmla, povedal som si, že je načase pobrať sa ta. Pomyslel som si, že vám dievčatám by sa zišlo trochu umelého slnka.“
Obrátil sa k pani Carltonovej. „Dúfam, že nemáte nič proti tomu, že vaše ultrafialové lúče prichádzajú v podobe mokrého šteňaťa, a dámy vari prepáčia, že páchnem ako psík.“
Ovoňal drsnú látku svojho plášťa. „Skutočne páchne psinou.“
Pani Carltonová sa naňho usmiala a podala mu ruku. „Ale Bart, ani si neviem predstaviť, že by sa dali príjemnejšie prijímať ultrafialové lúče.“
„A ten psí zápach?“
„Mám rada psov a teraz badám, že vyzeráte trochu ako teriér, ktorého som voľakedy
mala.“
Bart sa uklonil s rukou na srdci. „Pani Carltonová, ste zázračne bystrá žena. Som presvedčený, že ten teriér mal zlaté srdce.“ „Mal srdce, ktoré by robilo česť levovi. Páčil by so vám.“
„Nepochybujem o tom. A kde je teraz?“ Na tvári sa jej mihol tieň, „Nuž viete, keď som sem prišla druhý raz, rozpustili sme domácnosť a vzdali sa bytu. Chápete, veľký pes...“
Jemne jej stisol ruku. „Viem." Letmo sa pozrel do zrkadla. „Povedali ste teriér?“ „Äno.“
„Hm. Medzi nami povedané, myslím, že mám predsa len krajšie črty.“
Dumavo naňho pozrela. „To je vec vkusu. Bol to veľmi zvláštny pes.“
Obaja sa zasmiali. Bart si všimol, že sa jej tvár opäť trochu vyjasnila.
„Vyzeráte omnoho lepšie než v nedeľu.“ „Aj sa lepšie cítim. A po vašej dnešnej návšteve si určite dám na večeru biftek."
„Preboha nie,“ prerušila ju Jana, „predstavená by sem Barta potom už nepustila. Zabúdate, že dnes máme na večeru klobásu!“ Pani Carltonová zatvorila oči a striasla sa.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Ale pre Janu už nikdy nesvitne nové ráno.
