MERI, VEIJOŽENA V ZRKADLE
(Petliin piiretiy neinen)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Tvorba národov
preklad Milan Žitný
prebásnil Ján Majerník
doslov Jan Petr Velkoborský
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-089-80
beletria, román
376 s., slovenčina
hmotnosť: 500 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, nautorské venovanie
0,50 €
*zlaci* darované THCK
Veijo Meri, nar. 1928, je popredný fínsky novelista, románopisec a dramatik. Vo svojich dielach sa sústreďuje predovšetkým na dve témy: vojna a svet deti (novela Manilský povraz, 1957, romány Situácia, 1962, Vykorenenci, 1959, Oporný bod, 1964, Plukovníkov šofér, 1966, a úspešná divadelná hra Svadobná priepustka vojaka Jokinena 1965). Román Žena v zrkadle znamená vlastne prelom v Meriho tvorbe, keďže sa v ňom po prvý raz v prevažnej miere zaoberá tematikou života v prítomnosti, presnejšie — života súčasného veľkomesta (Helsínk), tematikou stretávania dvoch svetov, sveta práce a sveta umenia. Zaujímavé a čitateľsky príťažlivé je vykreslenie spoločenského života v Helsinkách ako i fínskeho spôsobu života vôbec. Autor sa dotýka háklivého problému čiastočnej prohibície ponúka čitateľovi nejeden okúzľujúci obraz fínskej prírody, bojujúcej s postupujúcou industrializáciou, približuje život umeleckých kruhov, ale zároveň neváha predostrieť pred čitateľa niekedy hrozné, niekedy zas úsmevu momentky i širšie zábery z vojny, ktorá je už v čase, kedy sa dej románu odohráva, udalosťou nenávratnej minulosti. Príbeh sa rozvíja priamočiaro, od pomerne neutrálneho zaznamenávania deja prvej časti k náročnejším pasážam časti druhej, k takmer severskej ság dvoch sestier a umelca (do ktorej autor podmanivým spôsobom vťahuje i hlavného hrdinu, taxikára Eina). Nezanedbateľným prvkom románu je i drsný severský humor.
Stala si za Hanna, rozstrapatila mu vlasy a začala mu masírovať tvár. Stisla mu líca, až sa mu pokožka pod očami natiahla, a potom ho potľapkala po tvári. Vybrala mu z úst cigaretu a potiahla si.
— Odporné, — zmraštila tvár a vopchala cigaretu Hannovi späť do úst. Potom vzala velikánsky hrebeň, čo ležal hore na kredenci, a začala mu prečesávať vlasy.
— Počúvaj. Skladník má motorový čln, — povedal Hannu.
— Vážne?
— Na jar som mu ho pomáhal dať na vodu. Odviezli sme ho k mólu v Severnom prístave. Je to dobrý čln. Tak starostlivo si ho udržuje, ako keby to bol kus nábytku. Stále ti ho lakuje a natiera, keď má čas a príležitosť. Mohol by nás zobrať na more, ak by ťa to bavilo. Mohol by som sa ho na to opýtať.
— Ak by sa to tebe páčilo...
— Určite by to bolo vynikajúce. Starý je síce tak trochu zadumaný, ale to nám nemôže vadiť. Som uňho dobre zapísaný.
— To je fajn.
— Naozaj. Chodíme spolu na obed. Vždy si dá iba ovsené vločky a aj to len tak, bez mlieka a bez všetkého. Spočiatku som si myslel, že to bude hlúpe, keď si objednám nejaké riadne jedivo, čo ja viem, rezeň alebo také dačo. Nevedel som, ako na to, ale on mi povedal, že to chápe, že som mladý chlap a že sa musím najesť. Dal mi kľúč od skladu, takže tam môžeme ísť, kedy sa nám zachce.
Zaštrkotal zväzkom kľúčov.
— Raz ťa zoberiem, aby si si to pozrela.
— To by bolo fajn.
— Pôjdeme ta niekedy večer, potom to uvidíš.
— Je to ďaleko.
— Mám v sklade motorku, ale je pokazená. Keď ju opravím, môžeme ísť. Chcel som ju opraviť už prv, ale nič z toho nebolo. Mal som inú robotu.
Chápavo sa zasmiali.
— Akú?
— Veď vieš dobre. Najradšej by som ťa zjedol. — Pirkko sa zasmiala.
— Takú porciu by si ani nezvládol.
— Vlasy ti zjem, aha.
Začal olizovať Pirkko vlasy, ale ona mu ich vytrhla z rúk. Hannu odpľúval a vyťahoval si prstami vlasy z úst.
— Ktovie, aké jedy do nich dala kaderníčka, — povedala Pirkko.
— Máš dlhý krk.
— Celá som dlhá.
— Koľko presne meriaš ?
— Stosedemdesiatštyri centimetrov. Ale už som sa dávno nemerala.
— My máme v robote jednu ženu, čo má stoosemdesiatpäť.
— V sklade ?
— Nie, vo fabrike.
— To je teda riadne dlhá.
— Je senzi.
— Určite je to senzi, že nie som jediná, čo je taká dlhá.
— Takých je veľa. Mne to nevadí.
— Ale je s tým oštara, — povedala Pirkko. — Keď si kupujem šaty, nikdy nemajú moje číslo. Pančuchy mi dočiahnu len po kolená.
— V tom prípade sú to podkolienky.
— Aj nohu mám strašne veľkú.
— Máš ju väčšiu než ja?
— Možno aj.
— Zmerajme si.
— Ach, nie, — zvolala Pirkko.
Marja-Terttu apaticky sedela za stolom, rukami si podopierala bradu a pozerala von oknom. Alebo skôr hľadela na svoj obraz v okennej tabuli, popretínaný tmavými halúzkami a srdiečkovitými lístkami orgovánu. V budove oproti sa svietilo a v okne bolo vidieť taký istý obrovský komín, ako mali tu. Pirkko a Hannu sa zdvihli. Marja-Terttu si sadla na posteľ.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Eino pozrel na ňu a ani nežmurkol, potom sa obrátil, vyskočil na tyč zábradlia a spustil sa dolu, až to okolo neho zafičalo.
