GORDON, BARBARASTRETNUTIE POD HODINAMI
(Spotkanie pod zegarem)
Smena, Bratislava, 1982
edícia Labyrint (95)
preklad Jozefa Heroldová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
73-046-82
beletria, román, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: prasknutá väzba na predsádke
0,20 € darované THCK
*zlaci*
Poľská autorka Barbara Gordonová nie je slovenským čitateľom celkom neznáma. Roku 1965 vyšiel vo vydavateľstve Mladé letá jej detektívny román Adresát neznámy. Dielo, ktoré predkladáme nášmu čitateľovi teraz, je zaľudnené celým radom pozoruhodných postáv a postavičiek, obývajúcich malé mestečko v Poľsku. Pred naším zrakom defilujú mladí ľudia aj príslušníci staršej generácie, odvíjajú sa ich životné osudy. Autorka s nadhľadom pobavene komentuje ich správanie po udalosti, ktorá rozvíri hladinu pokojného života v Žurawiciach. Ktosi prepadne za bieleho dňa pôvabnú Kalinu Lekowskú, pokladníčku sporiteľského družstva, a zoberie jej tašku s väčšou sumou peňazí. Ako sa ukáže, v mestečku je viacero ľudí, ktorým by dvestodvadsaťtisíc zlotých v hotovosti pomohlo z ťažkostí. Dielo Stretnutie pod hodinami nie je len zaujímavou a vtipne napísanou detektívkou, ale upúta aj svojím humánnym podtónom: z románu priam vyžaruje autorkino pochopenie pre drobné i väčšie starosti a problémy jej blížnych.
Ale aj tak pán kapitán sám vidí, že nejednému Žurawičanovi by sa peniaze zišli. Otázka znie: kto by mal dosť odvahy zorganizovať takýto prepad? To je iná vec.
— Videli ste, slečna, celý priebeh prepadnutia. Čo myslíte, kto okrem Anastazyho Jašmina sa zdržiaval tak blízko banditu, aby mohol podať podrobný opis osoby? Ide o to, že sem príde akademický maliar z Varšavy. Urobí na základe čiastkových údajov náčrt. Možno nám to pomôže.
Ako rutinovaný hráč zachováva si Andza najsilnejšiu kartu, tromfové eso na koniec:
— Ale prosím vás, pán kapitán, ja som ho videla, — a to ja bolo vyslovené s dôrazom, tónom, čo nepripúšťa nijaký odpor. — Dokonca dosť dobre. Keď sa sklonil nad Kalinou a bral jej tú tašku, golier plášťa sa odchýlil a zbadala som mu časť tváre. Zdal sa mi známy. Ale nemôžem len tak jednoducho vysloviť: je to ten či henten. Kto by vzal na seba takú zodpovednosť, pán kapitán? Keď však príde ten maliar, ochotne mu rozpoviem podrobnosti, všetko, čo som videla. A iní svedkovia... Neviem, či vám ktorýsi z nich bude osožný, prirodzene, okrem pána Jašmina. Boli ďaleko.
Chmura sa zdvihol zo stoličky a poďakoval sa horlivej Andzi. Je priam zasypaný hojnosťou informácií a ohúrený prúdom výrečnosti. Bystrá dievčina. Duchaprítomná. Chladnokrvne strážila zverené pracovisko, keď sa na ulici odohrávali dramatické scény, keď padali výstrely. Iné omdlievali, ona rýchlo zamkla dvere kaviarne na kľúč, lebo bandita by mohol vyrabovať aj ich. Ani teraz neváha, rozpráva úprimne a otvorene, ukazuje orgánom pátrania a spravodlivosti najspoľahlivejšiu cestu k pravde. Prevyšuje Anastazyho Jašmina, ktorý istotne už zabarikádoval všetky dvere aj okná, v obave pred pomstou zločincov.
Kým Chmura stihol dôjsť ku dverám kaviarničky, podišla k nemu jedna z dievčin, čo tak náruživo lúštili krížovky.
— Prepáčte, pane, — ozvala sa smelo. — Neviete, ako sa volá voňavé portugalské víno, predposledné písmeno t? Spolu šesť písmen.
Chmura sa rozosmial. Vyzerá azda na znalca značkových vín a návštevníka lokálov, kde sú na ozdobných nápojových lístkoch vytlačené čudesné názvy? Žiaľ, nemôže poslúžiť milej hrdzavej dievčine touto informáciou. Ona však, vonkoncom neznechutená drobným neúspechom, neodchádza.
— Volám sa Zuzana. Som dcéra desiatnika Niedziólku. Otec mi kázal, aby som si spomenula, kto má v Žurawiciach zrkadlové slnečné okuliare.
— Nuž a ako? — zaujíma sa Chmura prívetivo. — Spomenuli ste si, slečna Zuzana?
Ľahké pokrčenie pliec so slovami:
— Až tak veľmi som sa zasa namáhať nemusela. Také veci jednoducho viem. Zo starších ľudí ich majú iba dve babky: Miziolová, manželka nášho veterinára, a žena doktora Zawadzkého. Jedna si ich doviezla z Varšavy, druhá zo zájazdu z Viedne. Ale to nie sú tie, otec mi ukázal okuliare, čo našli v lese.
— Ako viete, že to nie sú tie?
— Okuliare pani Miziolovej majú perleťovú inkrustáciu a Zawadská má na okuliaroch strieborný rám. Medzi nami mladými majú podobné okuliare niekoľkí. V lete sa často schádzame v prístavisku pri Žurawke, je to tunajšia pláž. Videla som, že také okuliare má päť ľudí: pokladníčka z obchodu s textíliami Irka Kozlowská, potom Zosia Podstolská, dcéra hodinára z námestia Slobody, Jacek Dabrowa a... ja. A piate... piate som videla u Walka Jarzmika. Ešte sa pochválil, že ich dostal do daru od Gene Cagovej.
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Chovajú ich totiž zvyčajne obyčajní, dobrí a poriadni ľudia, medzi ktorými sú jašminovia výnimkou.
