KALINČIAK, JÁNORAVA
Povesť
Matica slovenská, Martin, 1952
edícia Spisy Ján Kalinčiaka (4)
doslov Andrej Mráz
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov
beletria, novela
200 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g
tvrdá väzba s prebalom
1,20 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*
0,90 € stav: dobrý, knižničné pečiatky, fľaky na prebale *trsos*
Také okamihy sú vždy i pre šuhaja, i pre dievčinu nebezpečné.
Nebezpečenstvo také ale stojí za tri svety a za celé žitie.
Keď Ladislav prenášal Žofiu cez potoky, tu dievča, chtiac-nechtiac, muselo skloniť hlavu svoju na šiju šuhaja, a keď jej dych ovanul tvár jeho, tu v ňom sa zatriaslo mladistvé srdce tak, že stotisíc ráz viacej mužnosti, ako predtým, v sebe cítilo a noha tak pevným a istým krokom kráčala, že by to nikto ani uveriť nemohol. Keď zas v noci dievča mentiečkou prikrýval a pri ňom starostlive sedával, aby mu ani ten najmenší závan vetríčka zaškodiť nemohol, i ohliadal sa, či mentiečka je v dobrom poriadku: tu, chcej-nechcej, sklonil sa k jeho tvári, a ovanutý jeho dychom, nemohol sa zdržať, hoc i len bojazlive a ostýchave, aby nepobozkal jej pery.
Ladislav pritom nemyslel nič, nechcel nič, ale nemohol odolať sám sebe; duša jeho ale sa zatriasla, keď bozk jeho bol opakovaný.
Nevedel, čo sa mu stalo.
Či Žofia to zo sna urobila, či preto, že sú to pery jedinej jej terajšej záštity, jej jediného súdruha a ochrancu, keď ju celý svet zanechal, a či hádam dač iného pritom zacítila, nevieme; ale isté je, že keď sa brieždiť začalo, Ladislav len trasľavým hlasom družku svoju oslovil, aby ho ďalej nasledovala. A devica mu ani za celý svet do očí nepohliadla a len tak išla, ako by sa jej nechcelo, a súdruh jej zas bol rád, že mohol toľko a toľko ráz odpočinúť a oddýchnuť si sám jediný v blízkosti dievčaťa, za ktorým sa mu duša zatriasať začínala.
Snívali obidvaja pritom, a sen ich bol za dňa bieleho, s otvorenými očami, pri úplnom povedomí v sebe, a jednoho o druhom.
Ach, deti moje, akože vám dobre bolo, hoc nad hlavami vašimi už nejedna búrka preletela, hoc ste boly i teraz nebezpečenstvám vystavené, hoc vám hádam ešte i väčšie nastávaly! — Dobre ste teda maly, keď ste si cestu neukracovaly, ale ste tak povoľne kráčaly ďalej, že sa cesta vaša predlžovala až na najkrajnejšiu možnosť.
Ale predsa každej pesničke býva koniec, tak i púti Ladislavovej so Žofiou. Prišla teda naostatok bez každej priekory do Kubína, ale tak zdanlivo chladne jeden oproti druhému, ako by sa nikdy neboli videli.
Zlé svedomie obyčajne trápi človeka, ale podobné tomuto je spolu i okamih ten, v ktorom sa duša mladocha duši dievčiny prvý raz odkryje, hoc i spôsobom takým, že ani jedna, ani druhá strana nevie, čo sa stalo a ako sa to stalo. A predsa sa stalo medzi Ladislavom a Žofiou.
Pani Eleková, hoc už asi šesťdesiatročná, viac alebo menej, privítala Žofiu, hoc i neznala, ako táto vyrástla a ako sa teraz od osudného krstenia zmenila a krásnou pannou sa stala, hádam útlejšie, hádam vrúcnejšie a srdečnejšie, ako to kedy bola pri synovi svojom, Lajošovi a jeho dietkach urobila. Skrižovala ruky na prsia, odstúpila od Žofie dva-tri kroky, pozerala na ňu okom rozžiareným a o dve-tri minúty vypovedala:
„Pekná bola tvoja mať, ale tri razy krajšia si ty. Však je pravda, Lacko?“
Ale Lacko neodpovedal ani slova.
„Nuž čože tak mlčíš?“ opýta sa horlivo Elečka. „Si mne ty za šuhaja, keď nevieš slova predniesť za družku púte svojej, ktorú si sprevádzal sám bez každej pomoci, bez každého spolusprievodníka až sem do Kubína. Povedz teda, Žofka, ty: prečo Lacko nič nehovorí?“
Avšak ako Lacko, tak i Žofia nehovorila nič.
Tu sa vicišpánke oko zaligotalo, úsmech sa jej zjavil na lícach, až naostatok jemným, dobrým hlasom vypovedala:
„Aha! Už teraz vidím, koľko bilo! Dobre je tak, deti
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Orava, Orava, celá si boľavá!"
