ŁUBIŃSKI, SŁAWOMIRBALADA O JANUŠKOVI
(Ballada o Januszku)
Smena, Bratislava, 1987
edícia Eva (102)
preklad Miroslava Wlachovská
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
073-064-87 BOJ
beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 € darované THCK
*zlaci*
Románom Balada o Januškovi si Slawomir Lubiński získal v Poľsku veľkú popularitu a uznanie. Jeho prvotina sa razom v ankete časopisu Nowe Ksiaźki umiestnila medzi desiatimi najúspešnejšími knihami roka a vzápätí sa s prekladom tejto knihy oboznámili čitatelia vo viacerých socialistických krajinách. Úspech Lubińského knihy vyplýva do značnej miery z jej rozprávačskej a kompozičnej prirodzenosti. Autor, ktorý nemá za sebou veľké literárne skúsenosti, intuitívne siahol za tým, čo vždy robilo literatúru veľkou a príťažlivou. Prostriedkami realistického monológu hovorí o životných a psychických peripetiách matky v jej vzťahu k okoliu a synovi. Geňa Smoliwasová je prostá a nevzdelaná žena, dojímavo a sugestívne rozpráva svojským jazykom mlčanlivému poslucháčovi, obhajcovi jej syna, svoj smutný príbeh, v ktorom jej neposkytol syn ani záblesk radosti. Je to rozprávanie neľútostné voči sebe i synovi. Rekapituluje svoj život, hľadá chybu, ktorá spôsobila jej i Januškovo nešťastie. Sama jednoznačné vysvetlenie nenachádza a neuvedomuje si, že ono ani nemôže byť jednoznačné. Lubińského nezvyčajný debut je myšlienkovo i jazykovo zaujímavý experiment; núti každého čitateľa zamyslieť sa nad nesentimentálnou, ale hlboko zaslepenou materinskou láskou. Každého z nás obklopuje dobro i zlo, každý človek musí nájsť cestu, ako žiť medzi ľuďmi a s nimi. Román Balada o Januškovi ukazuje jednu takúto cestu, nie najlepšiu: a stáva sa tak varovaním pre nás všetkých.
Zutekaj stadeto, kým máš silu v nohách. Oni sú už pod parou a aj tebe môže po dnešných udalostiach vodka rýchlo stúpnuť do hlavy. Vidím aj to, že oni, jak všetci ožratí, nielenže majú chuť na ďalšiu pijatiku, ale aj na čosi druhé. Dom to bol moderný, murovaný, len záchody boli po starom na dvore pod hruškou. Dobrovolne ma odtiaľto nepustia, pomyslela som si, musím na to podfukom. Tak sa teda celkom nápadne, aby všetci videli, zdvíham zo stoličky a mierim k dverám.
- Kamže, kam, - volá Śledź. - Od dnešného dňa si naša spoločná žena. Kvietoček náš opustený na zelenej lúke.
Ešteže čo, myslím si, to by mi tak ešte chýbalo, ešte k tomu s takými sopliakmi. A hovorím Śledźovi:
- To je predsa jasná vec, že to tu treba trochu upratať, kým sa vaša žena vráti z Varšavy.
- Sadaj, — hovorí Śledź. - Už nebude nijaká žena. Koniec.
- Pán Śledź, - hovorím a chce sa mi smiať, že je zrazu po tej vodke taký smelý, — mám slabé zdržiaky. Len čo vypijem trochu alkoholu, musím na stranu. Ja sa hneď vrátim.
Vyšla som na ulicu, prešla som pár krokov a hovorím si: Smoliwasová, odkrúť si ty dneská sestry Burakowské. Šak tie nevedia, ani na jakom svete žijú, a nie ešte, jaký je deň a hodina.
Ani tam som nemala moc roboty, trochu poumývať, prach poutierať, jeden koberček a dva staré behúne vyprášit’ a nakoniec prebehnúť handrou po dlážke. Sestry Burakowské sa ma ani nepýtali, prečo som prišla k nim o dva dni skorej, a nie podľa dohodnutého termínu. Hladkali kocúra, ktorý bol vypasený jak sviňa, sedeli vedľa seba v kreslách a štrikovali. Obidve kreslá už boli staré a pĺzla z nich srsť jak z prašivého zvieraťa.
- Pani Smoliwasová, - ozvala sa tá, ktorej hovorili Zuzka, - snažte sa to rýchlo zvládnuť, na dneská máme moc zaujímavé spomienky.
A tá, ktorú volali Duška, sa ozvala takými slovami:
- A ešte jaké, šak uvidíte.
Aj ja mám spomienky, pomyslela som si, ale také, že by sa vám pred očami zatmelo.
Rýchlo som upratala kuchynku, nanosila som im do plechového kotla vody do zásoby, vyprášila som, čo som mala vyprášiť, a vytrela som dlážku. Potom som uvarila čaj, ponalievala do pohárov a odniesla im ho do izby.
- No tak, - ozýva sa tá staršia, Zuzka, — Duška, začnime hádam od toho, jak k nám pricestoval pán Hypolit a hral s naším tatuškom karty.
-To tak nebolo, Zuzka, - hovorí Duška, — šak keď pán Hypolit pricestoval, hneď ráno sa vybral s tatuškom do lesa.
- Som staršia, Duška, tak aj pamätať si musím viacej. Najprv pán Hypolit hral s tatuškom karty a až na druhý deň išli na poľovačku.
- Keď nechceš, - povedala Duška, - ja nemusím povedať ani slovo. Ty mi na každom kroku hádžeš polená pod nohy.
- Ojej, Duška, — povedala Zuzka, — to predsa neni nijaký dôvod ani príčina na urážku. Vyprávaj, jak sa ti zachce. My si to s pani Smoliwasovou vypočujeme.
-Teda bolo to tak, — ozýva sa Duška. — Pán Hypolit hovorí: „Slečna Duška, ste jak tá nádherná ruža, jak ten prekrásny kvietoček, ktorý vám hneď vložím do vašich rúčok.“
- Ojej, Duška, - hlasitým smiechom vybuchla Zuzka, - prosím ťa pekne, ďalej, také je to smiešne!
-Teda jak sa pán Hypolit sklonil, aby odtrhol kvietok, - povedala Duška, — a odovzdal mi ho jako dáme svojho srdca, čosi prasklo. Pán Hypolit vtedy úplne očervenel a hovorí: „Prepáčte, prosím, musím sa vzdialiť, lebo v mojej garderóbe došlo k závažným zmenám.“
- Duška, pán Hypolit bol predsa bez najmenších pochybností a bezvýhradne zamilovaný do mňa.
- Zuzka, ty si už naozaj nič nepamätáš? Mám to predsa v pamäti, jako keby to bolo včera.
Nemohla som už tie ich sprostosti ďalej počúvať. Tak som teda vstala a hovorím:
- Prepáčte, dámy, ale doma mám moc roboty a musím sa s vami rozlúčiť. Chystám syna na cestu. Bude chodiť do školy na strojnícku priemyslovku v druhom meste, ďaleko odtiaľto.
- Cesty, - povedala Zuzka. - Duška, pamätáš, cudzina, Paríž?
Vykladám vám to všetko preto, aby ste lepšie poznali ten môj na kúsky roztrhaný život. Stále je tu ktosi druhý, a zas iná
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Ulica bola opäť pustá.
