MARKANDAYA, KAMALANEKTÁR V SITE
(Nectar in a Sieve)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (170)
preklad Eva Bottová
doslov Nasír Ahmed Zoberi
ilustrácie a väzba Marián Čunderlík
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
beletria, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 327 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,10 €
*zlaci* darované THCK
Juhoindická autorka Kamala Markandaya nesporne patrí k najvýraznejším predstaviteľom angloindickej literárnej tradície. Román Nektár v site ju preslávil takmer cez noc v celom po anglicky hovoriacom svete a zakrátko bol preložený do viacerých európskych jazykov. Dokončila ho roku 1952. Darmo ho núkala nakladateľom. Pre ostrý a žalujúci realizmus, akým líči život najchudobnejších vrstiev na juhoindickej dedine, ležal rukopis v zásuvkách rozličných londýnskych vydavateľstiev. Až po dvoch rokoch uzrel svetlo sveta. Hlavným dejiskom románu je maloroľnícke prostredie so svojím každodenným životom. Spisovateľka sa dotýka mnohých problémov, s ktorými indická dedina dodnes zápasí. Príbeh Rukmaní, ženy neobyčajne pevného charakteru, je prostý, tragický a dojímavý a vyvoláva v čitateľovi vrúcne sympatie. Aj keď hrdinka prežíva najhoršie chvíle svojho života, nikdy si nezúfa. Vždy nájde novú nádej a odvahu, pozbiera všetky svoje sily, aby obstála v životných skúškach. A tento pocit je krásnym dôkazom veľkej sily a života schopnosti indického ľudu. Veľkosť autorky a najcennejší klad románu je v tom, že tu vystihla hlbokú pravdu a mocný životný pocit, hlboko zakorenený v duši chudobného indického človeka...
Kamala Markandaya sa narodila v zámožnejšej brahmanskej rodine v južnej Indii. Ešte v detstve s otcom veľa cestovávala. Zážitky a poznatky z týchto ciest uplatnila neskôr vo svojej tvorbe. Študovala na univerzite v Madrase, stala sa novinárkou. No nie nadlho. Vydávanie novín, pre ktoré pracovala, bolo v čase protianglického hnutia zastavené. Potom sa venovala sociálnej práci na juhoindickej dedine.
Roku 1955 vydala Kamala Markandaya ďalší román Somme Inner Fury (Akási vnútorná zúrivosť), v ktorom sa venovala národnostne uvedomelej inteligencii a jej vzťahom k Angličanom, európskej civilizácii a kultúre vôbec. V tomto románe nezvládla náročnú úlohu v celej šírke, zostal dlžen povesti prvého románu. Kamala Markandaya žije teraz v Madrase a uverejňuje poviedky v rozličných časopisoch a zároveň pripravuje ďalší román.
12. KAPITOLA
Jeden deň v týždni sa v garbiarni nepracovalo, vtedy Ardžun a Thambi pomáhali otcovi na poli a Náthan sa z toho veľmi tešil.
Rád mal synov pri sebe a učil ich všetkému o pôde: ako siať, presádzať, žať, rozpoznať zdravé od chorého, burinu od ryže, ako zavlažovať a vysušovať terasy. V tých veciach nemal páru a viem, že ho podnecovalo aj vedomie, že môže svoje znalosti vštepovať synom, aj keď v inom boli šikovnejší a vedeli lepšie čítať a písať ako hocikto v meste.
Ostatné dni pracovali v garbiarni, odchádzali hneď po svitaní a vracali sa iba za tmy. Keď sa blížili k dvadsiatke, zarábali už dobre: rupiu na deň, no vždy mi odovzdali celý zárobok a nenechali si nič na hru a cundry, ako mnohí iní mládenci. Každé ráno som im navarila ryže, dhálu alebo zeleniny a to si brali so sebou na obed; a keď sa vrátili, dala som im ryžový odvar a sušené ryby, zavše trocha cmaru, alebo dokonca pár banánov, ktoré som nepredala a nechala doma. Ale z peňazí, čo mi dávali, som im musela kupovať šaty, lebo na bederné pásy z látky si museli obliekať košele a na hlavách nosili červené turbany a tak sme skoro všetko minuli na dobré jedlo a slušné zaodenie a moja tajná nádej, že ušetrím niečo pre Iru, sa čoskoro rozplynula; a keď už nádeje nebolo, vrátil sa mi vnútorný pokoj a bola som dosť spokojná.
Keď nebolo práce na poli, chodieval Náthan so mnou na trh. Stávalo sa to zriedkakedy, nuž zakaždým to potom bola udalosť a aby sme ju príjemne zakončili, navštívili sme synov v garbiarni. Vždy na poludnie vychádzali von najesť sa a kým jedli ryžu, chvíľku sme spolu posedeli, porozprávali sa a tešili z oddychu. Až jedného dňa - bolo jasné, nežné ráno, plné šepotu dažďa - sme prišli ku garbiarni a bránu sme našli zatvorenú a pozdĺž železného plota, ktorý sa tiahol okolo pozemku, stáli stráže.
Poludnie, popoludnie a stále nevidno žiadneho robotníka. Napokon si dodávam odvahy - a odvahu na to aj treba -opýtať sa strážcov, ktorí sú oblečení v uniformách a na zápästí majú zavesené láthí.
Prvý je nevrlý. „Zmizni! Nemám čas pre záhaľčivé ženy!“
Ďalší bezstarostne krúti láthí; nič nevie, nič nepovie.
Idem k tretiemu. Je to veľký, mohutný chlap, pozerá na mňa z výšky a hovorí, že došlo k dajakým ťažkostiam - dnes robotníci neprídu von - nie, ani najesť sa.
Kolená sa mi podlamujú. „K akým ťažkostiam?“ zajakám sa. „Sú v tom moji synovia?“ Pokrúti hlavou, nevie.
Môj muž stojí za mnou. Zľahka ma podopiera a odchádzame domov. A čakáme. Konečne prichádzajú, je už neskoro večer, a hoci ani jeden nemá ešte dvadsať, majú tváre dospelých, rozhnevaných mužov.
„Čo sa stalo?“ pýtame sa rozrušene. Sú to stále naši synovia, ale odrazu nás prerástli.
„Ťažkosti,“ odpovedajú. „Žiadali sme vyššie mzdy, a oni nám zrušili obedňajšiu prestávku.“
Prinášam sušené ryby a ryžové koláče. Sú veľmi vyhladnutí. „Vyššie mzdy,“ vravím. „Načo? Neplatili vám dosiaľ dobre?“ „Načo?“ opakuje jeden z nich. „Načo? Aby sme sa do sýtosti najedli, aby sme sa mohli oženiť a aby sme mali dosť pre synov, ktorých splodíme,“ a druhý dodáva: „Nie, nedostávame dosť.“
Neviem, čo im odpovedať - sú to zrazu cudzí chlapi. Náthan hovorí, že tomu nerozumieme, že sa nesmieme do toho miešať: berie ma za ruku a ťahá preč. K synom je nežný.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Neskôr vám o tom porozprávam."
