STINGL, MILOSLAVINDIÁNSKY OHEŇ
(Indiánský oheň)
Cesta Latinskou Amerikou po stopách najvýznamnejších indiánskych vojen a najstarších indiánskych bojovníkov
Mladé letá, Bratislava, 1979
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Katarína Hatalová
ilustrácie Adela Jakabová
1. vydanie, 18.500 výtlačkov
66-129-79
história, Indiáni, cestopis,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
1,90 € PREDANÉ!
*zlaci*
„Indiánsky oheň. Oheň indiánskych zapasov, indiánskych vojen, bojov slávnych indiánskych náčelníkov. Všetci sme už o nich počuli. Niektorých z najslávnejších bojovníkov poznáme i po mene: Sediaci Býk, Geronimo. Sú nám známe aj mená tých najstatočnejších kmeňov — počuli sme o Apačoch, poznáme Siouxov. A poznáme tiež miesta, kde boli vybojované najslávnejšie z týchto indiánskych zápasov. Poznáme teda Arizonu, Severnú i Južnú Dakotu, studený Wisconsin. Vieme o bitke na Little Big Horne. Samozrejme, počuli sme aj o masakre pri Wounded Knee. Ale všetky tieto miesta, všetky tieto mená sú len časťou celého obrazu indiánskych vojen. Pretože najrozsiahlejšie indiánske zápasy holi vlastne vybojované v tej časti kontinentu, ktorú teraz nazývame „Latinská“, teda na území, ktoré leží južne od hraníc dnešných Spojených štátov amerických — v Mexiku, Strednej Amerike, Južnej Amerike aj na Antilských ostrovoch. A práve tu — na ostrovoch plávajúcich na modrej hladine Karibského mora — sa vlastne začínajú celé dejiny indiánskych vojen. Ako málo však dnes o nich vieme! Mená hrdinov, zápasov karibských a všetkých latinskoamerických Indiánov, rovnako ako mená bojísk, kde títo Indiáni podstúpili svoje najdôležitejšie stretnutia, sú dnes zabudnuté. Utopili sa v zabudnutí, hlbokom ako Karibské more.“
Voľné pokračovanie knihy Indiáni na vojnovom chodníku od známeho autora-amerikanistu Miloslava Stingla nám približuje odboj juhoamerických a stredoamerických Indiánov proti španielskym kolonizátorom. Odboj, ktorý nebol ucelený, ale existoval cez desiatky krátkodobých akcií na malých územiach. Dozvieme sa o povstaniach Indiánov z ostrova Grenady v Karibskom mori, o bojoch mierumilovných Tainov, náčelníka Hatueya, Tupaca Amaru, chilských Araucáncov i preslávených stredoamerických Mayov z Yucatánu.
Pútavé rozprávanie autora, ktorý sa dejinami Indiánov zaoberá mnoho rokov a sám miesta, o ktorých píše, navštívil, iste nesklame čitateľov, čo si so záujmom prečítali jeho knihu Indiáni na vojnovom chodníku, ani tých, čo po tejto knihe Miloslava Stingla siahajú po prvý raz.
Po smrti „miláčika národa“, víťaza od Tucapelu a Mariguene, náčelníka Lautara, sa opäť stal hlavným náčelníkom Araukáncov teraz už veľmi starý toki Kaupolikán a veľmi úspešne pokračoval v prepadoch území, ktoré doposiaľ mali v rukách Španieli.
Aj Kaupolikánovi pomáhala v boji celá Araukánia. Na vojnový chodník odchádzali so starým Kaupolikánom aj ženy a deti. V araukánskych vojnách sa skutočne preslávili desiatky bojovníčok, od krutej krásavice Inéz Suárezovej na španielskej strane po Fresiu, jednu z Kaupolikánových manželiek, o ktorej vo svojej veľkolepej poéme rozpráva Ercilla y Zuňiga, na indiánskej strane. Fresia v rozhodujúcej bitke vystúpila pred araukánske šíky, zdvihla do výšky svoje malé dieťa a volala: „Nechcem byť, nechceme byť matkami synov zbabelých mužov. Bojujte, bojujte, bojujte, Mapučovia!“
A Mapučovia - Araukánci - skutočne bojovali ako hôrne pumy. Každé víťazstvo potom oslávili veľkými slávnosťami a osobitými „športovými turnajmi“, podobnými tomu, na ktorom Kaupolikána po prvý raz zvolili za najvyššieho vojnového náčelníka.
Pri jednej takejto oslave zaskočil Kaupolikánovu veseliacu sa družinu španielsky oddiel kapitána Alonsa de Reynoso. Náhodný víťaz dal zabiť araukánskeho tokiho celkom v duchu „najlepších conquistadorských tradícií“. Zobliekol ho do naha, pripútal ho k stĺpu a potom prikázal svojim lukostrelcom, aby jeden po druhom, za nadšeného potlesku španielskeho publika, vystreľovali na zajatého vodcu Araukáncov svoje šípy. Tak teda zahynul Kaupolikán, dôstojný Lautarov druh a dnes hrdina všetkého čílskeho ľudu.
Pravda, ani Kaupolikánova smrť neoslabila obranu Araukáncov proti španielskemu prenikaniu na ich územie. Skôr naopak. V roku 1561 celá Araukánia povstala znovu. A Araukánci potom so striedavými úspechmi bojovali až do roku 1598, keď pod vedením hlavného náčelníka Pelantara prepadli pri Curalabe časť španielskeho vojska, na čele ktorého stál vtedajší generálny kapitán Chile, Oňez de Loyla. Útok Indiánov bol taký prekvapujúci, že len jeden španielsky vojak stihol vystreliť z arkebúzy. Týmto jediným výstrelom sa však skončila španielska obrana a Araukánci potom zničili celé vojsko. Bitka pri Caralabe má v indiánskych dejinách koloniálnej Latinskej Ameriky výnimočné miesto. Donútila Španielov, aby namiesto prechodného taktického ústupu prehodnotili celú svoju politiku voči Indiánom tejto časti Nového sveta. A výsledok? Španieli považovali za najrozumnejšie, keď sa z Araukánie vypracú a stiahnu sa za Biobío. Toto rozhodnutie nemá obdobu v celých dejinách koloniálnej Ameriky. Navyše samým Araukáncom a Indiánom vôbec ukázalo, že jediným skutočne účinným riešením „indiánskeho problému“ v čase koloniálneho prenikania je ozbrojený boj. A tak bitkou pri Curalabe získavajú Araukánci na celých tristo rokov naspäť svoju nezávislosť.
Španieli sa síce ešte pokúšajú udržať si na juh od hraničnej rieky aspoň svoje najdôležitejšie mestá - Villaricu a La Imperial, ale aj tých sa Araukánci postupom času zmocnili.
Mesto La Imperial Araukánci obliehali mimoriadne vytrvalo od roku 1598 do roku 1600. Pre históriu tejto „vojny statočných žien“ je príznačné, že vôbec najstatočnejšou obrankyňou La Imperialu bola dcéra jedného z obyvateľov mesta - Inez de Cordoba de Aguilera. Vtedajší čílsky básnik Arias de Saavedra o nej rozpráva v druhej poéme, venovanej indiánskym vojnám, nazvanej Puren Indómito. V roku 1600 konečne Španieli La Imperial vyprázdnili. A tak na araukánskom území už ostávalo len posledné španielske mesto - Villarica. No aj to Araukánci po druhom obliehaní v roku 1602 dobyli.
Vojna so smelými „Achillami Ameriky“ teraz už Španielsko veľmi vyčerpávala. Koloniálni vojaci odmietali slúžiť v Chile. Chile si medzi žoldniermi dokonca vyslúžilo nelichotivý názov „cintorín Španielov“. Napokon vojna s týmito Indiánmi Španielsku odčerpávala celú štvrtinu jeho výnosov z Južnej Ameriky. Áno - bola to drahá, neúčelná vojna. A tak sa Španieli nakoniec nielen stiahli z celej Araukánie, ale na začiatku 17. storočia sami Araukáncom ponúkli dohodu o vzájomnom neútočení a záväzok, že do Araukánie za Biobío nevkročia! A správca Chile markíz de Baides Araukáncom dokonca ponúkol, aby sa spolu stretli na verejnej schôdzi, na ktorej by si vzájomne potvrdili ukončenie nepriateľstva. Toto teda naozaj dejiny indiánskej Ameriky v koloniálnom období nikde inde nepoznajú - predstaviteľ španielskeho kráľa prosí Indiánov o schôdzku a o mier! Araukánci prijímajú. A tak po prvý raz za sto rokov putuje cez Araukániu namiesto červeného šípu zelená ratolesť posvätného makia. Bude mier, bude mier! A v roku 1641 skutočne prebieha v Quillíne prvé mierové rokovanie Araukáncov s belochmi.
Niekoľko španielskych pokusov porušiť dohodu a preniknúť do Araukánie (napríklad vpád roku 1723) sa vždy pre útočníkov skončilo tragicky. Neskôr tieto útoky prestali a potom znovu v celom rade takýchto španielsko-araukánskych „parlamentov“ definitívne proklamovali vzájomnú nezávislosť a tiež - a to je z hľadiska právneho postavenia pokolumbovských Indiánov veľmi dôležité - úplnú zvrchovanosť Araukánie. Araukánske „parlamenty“ pôsobili na španielskych účastníkov veľmi impozantne. Zúčastňovali sa na nich totiž nielen hlavní araukánski náčelníci, ale s nimi aj tisíce araukánskych bojovníkov - teraz už všetci na koňoch, v jednoduchom odeve bojovníkov, a neraz tu boli prítomné aj ženy, bohato ozdobené striebornými šperkami.
Výnimočnosť postavenia a výsledku národnoosloboditeľského boja Araukáncov sa prejavila v tom, že v Južnej Amerike jestvovalo po celé sedemnáste, osemnáste a devätnáste storočie, až do pádu španielskej koloniálnej moci, popri španielskych dŕžavách slobodné indiánske úze-
