BODENEK, JÁNIVKOVA BIELA MAŤ
Mladé letá, Bratislava, 1968
5. vydanie (v Mladých letách 3.), 12.000 výtlačkov
66-163-68
beletria, román,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 313 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie
1,50 € DAROVANÉ EGJAK
*zlaci*
Ivko sa zahľadel na jej biele ruky, na bielu priezračnú tvár ... chcelo sa mu povedať, že to nie je jeho mať, keď mu nepreukazuje lásku ako učiteľka svojmu Ďurkovi.
Aká to mať, aká čudná mať Kto je ona? Aká je? Nikdy im ani slovom ani posunkom nevyjaví svoje city, nepomazne sa s nimi, nezavolá ich peknými menami — ničím, ničím neprezradí, že ich má rada ...
Je to chlapec, ktorému sa často srdce rozbúchalo od znepokojenia nad biednym osudom, pred ktorým sa jeho detský sluch, zrak i srdce ustavične snažili uzavrieť. Dlho mu trvá, kým spozná, ako chudoba učí potichu mať rád, kým nazrie do hĺbky srdca gniaveného biedou, pod zdanlivo neláskavý povrch, kým si uvedomí, že len jedna osoba je na zemi, ktorá nikdy nespraví ľuďom žiaľ z ľahkomyseľnosti alebo nenávisti: mať. Kým ju prestane vidieť cudzo.
V hľadaní lásky nachádza Ivko pravdu o údele chudoby — keď i vrchy i doliny, i voda i vzduch sa mu pozdajú vážnymi robotníkmi v zápase človeka s prírodou, prácou a s ostatnými ľuďmi, v zápase, v ktorom, uvedomuje si s úľakom, môže človek podľahnúť.
Ivkova biela mať, kniha Jána Bodenka, je z tých, ktoré pevne zakotvili v našom duchovnom dedičstve, lebo zachytili čosi základné nielen v časnom osude človeka. Ivko a jeho biela mať, to nie je len otriasajúci obraz sociálnej biedy, ale i túžba srdca, prosté poznanie, že iba s ním sa človek môže zachrániť v tom ukrutnom, nemilosrdnom zápase celý. A zápas Ivka o materinskú lásku, jeho túžba čítať v jej duši ako v knihe, sú z tých, ktoré budú i dnešnému čitateľovi stále blízke, ako všetky príbehy o ľuďoch, ktorí sa snažili o viac než im bolo dané osudom. Lebo iba tým je človek veľký — aj keď je to túžba taká drobná ako Ivkova túžba povedať napriek zvyku a rokom ťažkej výchovy — mamička.
Ivko šiel na svoje miesto a spytoval sa v duchu celý zúfalý, prečo ho toľko trápi. Ale vedel, že darmo mu prikazuje nechodiť na Priečnu ulicu. Chodil ta i potom, no skrýval sa poza uhly domov, po susedných dvoroch a dával úzkostlivý pozor, kto ide po ulici.
Raz podvečer akosi koncom februára, niekoľko dní po tom, ako dostal tento príkaz, išiel zas na Priečnu ulicu. Celá ulica bola tichučká, jednako Ivko sa obzeral na všetky strany a skrýval sa za uhly domov, aby ho nikto nevidel. A keď prišiel k zelenej bráničke, naraz mu srdce prestalo biť: dvere na verande učiteľkinho domu boli otvorené.
„Učiteľka!“ blysla mu hlavou radostná myšlienka.
Radostný ston mu vykĺzol z úst — Ivko skočil ku bráničke, vysotil ju a bežal k verande, ale keď pribehol k nej, vo dverách sa zjavila staršia vysoká pani a odmeriavala ho prísnym pohľadom. Ivko zastal zarazený, hľadel na ňu s otvorenými ústami, bez slova, v pomykove. A pani sa spýtala:
— Čo chceš, chlapče?
Hlas jej bol dobrý, nuž Ivko pozbieral odvahu a povedal:
— Prišiel som k pani učiteľke. Už sa vrátila naša pani učiteľka?
— Ktorá učiteľka?
— Pani učiteľka Jozefková, čo tu bývala a učila piatu triedu.
— Veru nebýva už tu, chlapče, ona býva teraz na dedine, vo Vrchovanoch. Tam jej umrel apa, nuž išla na jeho miesto, lebo má tam ešte mamičku.
— Nebýva? — pýtal sa Ivko sklesnuto.
— Veru nie. A čo by si chcel od nej?
Ivko ovesil hlavu, opustil ruky, neodpovedal. Veľké, ťažké sklamanie privalilo jeho radosť. Odišiel, už navždy sám, opustený všetkými, keď jej jedinej, čo ho mala rada, už tu niet.
Bolo zima, nemal kde ísť a vysmútiť svoj žiaľ, nuž vykročil domov. Potichu otvoril kuchynské dvere, vošiel. Pri sporáku sedel otec, práve otváral dvierka sporáka, vyberal z neho polienka dreva a kládol ich do popolníka. Vtom vošla zvonku mať, prichytila ho pri tejto robote.
— Nuž ale čo to zas robí? Či už nemáš inej roboty? — zahriakla ho.
— Nakládla si ta plno, sporiť treba trochu s drevom. Kto ti ho bude vždy nosiť? — povedal otec.
— Sporiť! Sporiť! Akože dačo pri ňom navarím, keď bude blinčať ako sviečka? Ta, choď si do svojej roboty!
Odohnala ho od sporáka, polienka z popolníka pokládla zas na oheň. Ivko vošiel do izby zadumaný, počúval ich zvadu, oprel sa o oblok a pozeral neprítomne na ulicu prisypanú snehom. Vonku nebolo ani človiečika, vietor fúkal, hvižďal po uhloch domov. Občas schytil plachty snehového prachu, vyfúkol ich dovysoka, až zastrelo nebo a nebolo vidno ani ulicu ani veľké začadené svrčiny v továrenskej záhrade. Potom prišiel vietor z druhej strany, odfúkol biele plachty snehu a na chvíľu bolo zas jasno.
Keď asi o pol hodiny zas takto zakrylo nebo a potom vietor odfúkol sneh kamsi za ploty, Ivko zazrel na ulici pokrčeného, zúboženého, otrhaného žobráka. Kráčal krivkajúci, sám v štipľavej fujavici, s kapsičkou pri boku, vyhnaný odkiaľsi, kde mal kedysi domov. A Ivko hľadel na neho, ako sa bokom obracia proti vetru, borí sa s ním s napätím všetkých síl, pritíska na slabinu rožtek otvoreného kabáta, čo mu bol vietor vychytil a pohrával sa s ním; prišlo mu ho ľúto. Zdalo sa mu, že je taký opustený ako on, Ivko, a on ako ten žobrák, že i jeho život je taký biedny po odchode učiteľky. Akési bratstvo cítil k tomuto človeku, ktorým každý pohŕdal, ktorého nikto nemiloval. Och, ako mocne cítil jeho osud teraz, keď márne túžil po učiteľkinom pohladení, po
............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A ako tak stál nad zarasteným hrobom s bielymi kvetmi, sľuboval si v duchu, že už nikdy nikoho neodsúdi ani slovom, ani myšlienkou, ani pohľadom - nikoho zo svojich ľudí ani z cudzích, keď nebude vedieť, prečo robia to, čo robia.
