ŹEROMSKI, STEFANHISTÓRIA HRIECHU
(Dzieje grzechu)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (189)
preklad Ján Sedlák, Božena Sedláková
doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 56.000 výtlačkov
72-054-65
beletria, román, literatúra poľská,
600 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 € darované THCK
*zlaci*
STEFAN ZEROMSKI
Narodil sa roku 1864 v Strawczyne ako syn schudobneného šľachtica. Mladý Źeromski sa na gymnaziálnych štúdiách v Kielcach musel sám živit kondíciami. Zavčasu osirel a prebíjal sa životom sám. Rodný kraj žije v celom jeho diele, jednak v prekrásnych obrazoch kieleckej krajiny, jednak v opise biedy tamojšieho ľudu. Aj na štúdiách vo Varšave biedi. R. 1887 píše v denníku: „Viac ako týždeň som neobedoval, ba čo neobedoval! Nemal som v ústach nič okrem chleba a čaju.“ Stal sa súkromným vychovávateľom v zemianskych kúriách. Do obdobia mladosti spadajú jeho prvé práce. Sú to novely, písané metódou kritického realizmu. Z literatúry však nemôže vyžiť. Odchádza do Švajčiarska, kde pracuje v Poľskom národnom múzeu. Po návrate do Varšavy pracuje v bibliotéke Zamoyských. Z tých čias pochádzajú prvé významné diela, jeho slávne poviedky, ako sú Doktor Peter, Siláčka, a román Sizyfovská robota. Od roku 1904 sa venoval výlučne spisovateľskej práci. Nasledujú za sebou významné knihy Ľudia bez domova (1900) a veľká historická epopeja Popol (1904). Po týchto dielach sa Źeromski stal uznávanou umeleckou autoritou a zo stránky ideovej skutočným svedomím národa. Po revolúcii roku 1905 Źeromski pozdvihol hlas na obranu želiarov (Slovo o želiarovi), ale čoskoro jeho bojovnost upadá a celé ďalšie obdobie poznamenávajú reformátorské idey. Z týchto čias sú jeho diela História hriechu (1908), Krása života (1912), Boj so satanom (1918) a iné. Popri témach zo súčasnosti sa Źeromski opäť vracal do histórie (Verná rieka, 1912). Po národnom oslobodení Poľska rozvíja sa jeho rozsiahla publicistická i literárna činnost. Jej vrcholom je román Predjarie, ktorý vydal nedlho pred smrťou. Zomrel r. 1925.
Nemožno si rozpolit dušu a nemožno si rozpolit telo. Vy to však predsa viete urobiť. Viete sa oddať jednému a druhého milovať.
Slovami nevládzem vyjadriť rozpor, ktorý pociťujem. Sadol som si tuná v hotelovej izbe, že budem písať, lebo je to jediný útek pred hrozivo vzrastajúcim zvieraním srdca. Lež čo napíšem? Načo cestujem? Kde idem? Čím som? Kdeže som? Chvíľami sa mi vo vagóne zdalo, že som zošalel a letím, ženiem sa svetom. Opustil som Ta. Teraz vidím, aký som zbytočný a úbohý človek. Jestvujem iba prostredníctvom Teba. Nikdy v živote som nepocítil taký zmätok citov, taký nával myšlienok, ani len vtedy, keď som utekal do Zgliszcz. Vtedy ma posilňovala mužská hrdosť ...
Pokúšal som sa vo vozni čítať Sprievodcu po Ríme, ale kedykoľvek som otvoril knihu, chvel sa mi v ušiach zvuk akéhosi hlasu. Od smútku som taký unavený, ani čo by som bol o hlade prešiel poriadnych pár míľ alebo akoby som bol prekonal chorobu. Čoho sa dotknem a na čo pozriem — všetko zakvíli. Narieka priestor za mnou i predo mnou, spomínajúc stále iba jedno meno.
Nemôžem ísť na poštu, lebo už je prineskoro, a snívam o tom, že by tam mohol byť list od Teba. Čo by som dal za to, keby som ho tam našiel. Zajtra ráno sa poberiem z Krakova a večer budem vo Viedni. Len aby už čím skôr! Nepobozkala si ma, keď som nastupoval do vagóna. Plakala si. Teraz mi je najväčšmi ľúto za tým bozkom. Och, kedyže opäť pobozkám Tvoje ústa!... Viem, že ma ľúbiš. Ľúb ma! Najsladšia!... Zošalel by som, keby som Ťa stratil. Čas a priestor pre mňa nejestvuje. Som s Tebou a Ty si so mnou.
Nájdem zajtra ráno na pošte list, nájdem ten list vo Viedni? Noc, noc! Hodiny na vežiach stenajú. To letí čas. Prenikavé zvuky hodín plné ukrutnosti vznášajú sa vo vzduchu. Mariánsky orloj zatláča oči úteche, hrdúsi nádej. Doletia vari k Tebe tie hlasy, budeš ich počuť — uplakaná, pohrúžená do pochmúrneho spánku? To ja budem stáť nad Tebou. Sadnem si vedia Tvojej postele... Zlé predtuchy — a najmä tá najhoršia, že Ta viacej neuvidím, ani čo by stáli za dverami a kládli ruku na kľučku. Hlava ma bolí, v ušiach mi šumí a duševne som zlomený.
Je zo mňa mizerný cestovateľ. Počujem nie zvuk zvonkov, ale nadzvukové hlasy, máločo vidím, hoci sa dívam na predmety, a v podstate vidím iba vlastný smútok na ubiehajúcej zemi i na cudzích tvárach. Nič ma nezaujíma. Vyhasla vo mne sila zvedavosti. Nieto nič horšieho ako cesta vlakom v takej nálade. Dnes som dokonale pochopil, že všetko, čokoľvek by som urobil pre naše šťastie vo veci rozvodu, čokoľvek by som podnikol, čokoľvek by som sa naučil, dosiahol a vydobyl — nie je hodno jedinej chvíľočky posvätenej Tvojím božským úsmevčekom. Lúčim sa s Tebou s toľkým citom, že musí zotrieť všetko, čím som sa voči Tebe previnil.
Do smrti Tvoj — Lukasz.
P. S. Nenapísal som to, čo cítim. Sú to všetko akési literárne slová. Na to, čo cítim, nenachádzam priliehavé výrazy, pravdivé slová. Ale Tvoje anjelsky otvorené srdce ma pochopí a Tvoje vševidiace oči cez záclony slov hádam prečítajú pravdu. Buď zbohom ...“
„Píšem tých niekoľko slov z Viedne. Mám na srdci Tvoj list. Dostal som ho v Krakove. Nebolo ani kedy ho čítať, nuž som si ho iba pritisol na srdce — a hybaj na vlak. Čítal som ho vo vagóne. Teraz mi leží na srdci.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Celá zahorela svojim dievčenským, niekdajším úsmevom šťastia, a s tým úsmevom božskej radosti na perách skonala, hľadajúc v súmraku smrti jeho pohľad.
