HANDZOVÁ, VIERAKAMARÁTI DO ZLÉHO POČASIA
Smena, Bratislava, 1978
edícia Eva (56)
ilustrácie Ján Zelenák
prebal Ján Zelenák, Jozef Gális
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
73-025-78
beletria, román
150 s., slovenčina
hmotnosť: 235 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,30 € DAROVANÉ
*zlaci*
Význačná slovenská spisovateľka Viera Handzová je väčšou časťou svojho diela zafixovaná ako autorka tematiky ženy a ženstva, čo v jej chápani znamená plnohodnotné dielo, nie propagačné feministické rozprávanie. Aj jej posledný román Kamaráti do zlého počasia sa pokúša nastoliť túto tematiku vo vyhranenej, presvedčivej podobe, svojrázne, so znalosťou témy i so znalosťou života a slovesnej kultúry. Autorka v ňom sleduje osudy dvadsiatich piatich žien, abiturientiek z roku 1950, v jednom dni, v čase, keď sa blíži dvadsiate piate výročie ich maturity. Tento vonkajší rámec umožňuje zaujímavým spôsobom previesť na spoločného menovateľa jednotlivé ľudské príbehy a sceliť ich v jednoliatu skladbu. Tento rámec však nie je pre príbehy podstatný. Rozvíjajú sa tu príbehy, ktoré vo veľkej väčšine odhaľujú problematiku skôr neútešného alebo Sklamaného života žien, zriedkavo rovinu života naplneného alebo šťastného pochopením údelu i jeho výsledku. No v celkovom vyznení ide o príťažlivý pohľad na našu Skutočnosť a vyúsťuje aj v optimistické generačné poznanie — bez povier a ilúzií.
Veľmi príjemný a rozumný, on vlastne aj prišiel na to, že by sme si ťa mohli požičať od vás ako tlmočníčku: buď k nemu, prosím ťa, čo najprívetivejšia!
- Isteže, drahý, - povedala prehnane milo. - Je zrejme naozaj rozumný: nielenže prišiel na geniálny nápad ako pozvaním všetkých možných zahraničných obchodných partnerov a množstva domácich tlmočníkov odčerpať nadbytočné finančné rezervy, aby vám na budúci rok náhodou neznížili plánovaný rozpočet - ale skutočne spája toto svoje užitočné poslanie aj s ďalším: hravo a bez problémov ti pomohol dostať sa z toho trapasu, čo si si s istou dámou zo sekretariátu súdruha riaditeľa zapríčinil práveže ty sám, a robí naďalej, čo môže, aby sa tvoj rodinný život skonsolidoval, ba dokonca bol vzorom... Prečo mu na tebe až natoľko záleží?
- Zora! - prosebne ju prerušil. - Povedali sme si predsa, že je všetko za nami a viac o tom nebudeme...
- Povedali-povedali! - skočila mu do reči predošlým ironickým tónom. - Povedali sme si všeličo, napríklad aj to, že nebudeš tak hlúpo a zbytočne žiarliť, že Helu prestaneš konečne považovať za naivné dieťa, ktoré nič nevidí a nepočuje a ktoré si v najhoršom prípade možno získať stokorunáčkou, a hneď nato sa jej vyhrážať zauchami alebo trápnymi zákazmi návštevy divadla. A Hela je pritom už vlastne dospelou ženou, ktorá...
- Čože?! - nadvihol sa. - Ty si myslíš... ty vari tušíš alebo vieš, že by Hela už nebola poctivá? - vytreštil oči. - Ty si mi zatajila takú dôležitú...
- Netáraj! - stiahla ho za rukáv. - Keby som si tým bola naozaj istá, celkom určite by som ti predsa také niečo nezatajila. Na rozdiel od teba totiž...
- A čo ten tvoj oficier pred pol rokom? Ako ti ten Alojz ustavične vyvolával, ako si mu len šepkala do telefónu, chichúňala sa celkom ani puberťáčka, dohovárala si s ním tajomné stretnutia...
Rozosmiala sa.
- Tak ťa to predsa len aspoň trochu škrelo! Nuž aby si teda vedel: oficier neexistoval a všetko som si vymyslela!
- Vtedy na jar bol u nás na návšteve len duch v uniforme, čo? - ozval sa tiež takým ironicky milým hlasom.
- Vtedy na jar bol u nás kolega, čo ma nezastihol v robote: bol práve na vojenskom cvičení, a keďže nevedel, či jeho manželka medzitým už nebude v pôrodnici, nechal mi splnomocnenie na vyúčtovanie platu. Keby sa ti čo len raz uráčilo zaujímať sa o moje zamestnanie aj v prípadoch, ak odo mňa nepotrebuješ tlmočnícke a podobné služby, keby si čo len raz prišiel aj na moje pracovisko, mal by si možnosť uvidieť práve toho kolegu dávno v civile za susedným písacím stolom a s veľkou fotografiou manželky a dvoch detí pod sklom...
- Ešteže aspoň dajaký podobný duch ustavične vytelefonúval! - nedal sa.
- Vidíš, vidíš! - prikývla zhovievavo. - Taký náhodný hosť a manželov uprený, podozrievavo-prekvapený pohľad na neho privedú človeka niekedy na všelijaké nápady, prípadne spomienky... Zíde mu napríklad na um, ako si voľakedy v škole vystreli! s niekoľkými spolužiačkami z jednej ďalšej, takej - prepáč -občas tiež akoby trochu ťuknutej, čo s nami napokon ani nematurovala, no silou-mocou sa chcela vydávať, ibaže nemala za koho... Raz ktorási našla voľakde fotografiu: bol na nej celkom obstojný fešák v uniforme, sladkasto vykolorovaný do zelena i na ružovo a na rube stálo atramentovou ceruzou napísané: „Tvoj milý Alojz!“... Len čo tá vtedajšia spolužiačka zbadala vojaka -a ešte v takých farbách! - okamžite bola do neho celá preč a my sme zas okamžite vymysleli, že ju ten Alojz uvidel na školskom dvore pri telocviku, že sa mu na prvý pohľad ohromne zapáčila -ona bola okrem iného aj strašne tučné a nemotorné hebedo - že jej tú fotografiu vlastne po nás posiela, ba dokonca sme v jeho mene nosili odkazy a písali listy, nech príde vtedy a vtedy tam a tam a nesmierne sme sa na tom až do prázdnin bavili; napriek „vojakovmu" naliehaniu, aby sa len dobre učila, Mariša totiž predsa len prepadla, rodičia ju dali do školy voľakam inde a tak mi ten „milý Alojz“ prišiel na um po rokoch, keď potom zasa Helin spolužiak Lojzko nechával pre ňu odkaz, aby kamsi priniesla voľajaké zošity... Správal si sa vtedy ku mne horšie než k najposlednejšej slúžke, spomenula som si. že kedysi vlastne slúžky s vojakmi vždy voľajako pasovali dokopy, Hela vtedy už dávno vedela, čo stváraš a čudovala sa mi, že som ťa hneď neokašlala, no ja som predsa len verila, že ti záleží práve na dcére... Dohodli sme sa, že sa ťa spoločne pokúsime priviesť k rozumu, nuž a jedným z tých pokusov bolo aj to vytelefonúva-
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Všetky sa zadívali tým smerom a hoci to nahlas nepovedala ani jedna z nich, každá zrazu zatúžila po prudkom lejaku, v ktorom si treba vyjsť bez dáždnika, zobuť si topánky a kráčať spoločne po teplej zemi naboso.
Všetky sa zadívali tým smerom a hoci to nahlas nepovedala ani jedna z nich, každá zrazu zatúžila po prudkom lejaku, v ktorom si treba vyjsť bez dáždnika, zobuť si topánky a kráčať spoločne po teplej zemi naboso.
