ONDREJOV, ĽUDOJERGUŠ LAPIN
Matica slovenská, Martin, 1946
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (114)
2. vydanie
beletria, román, literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
1,90 € PREDANÉ
*trsos*h-bar-FR*
Bol večer. Rozprávali sa s matkou o dávnych časoch pri škamriacej petrolejovej lampe. Usilovali sa uhádnuť, či bude ešte kedv bieleho chleba? Večer už pokročil, lampa dohárala, matka sa poberala spať. Jerguš sa prevalil na lavicu, položenú povedľa steny za stolom. A driemal.
V driemotách, pri matkinom dychu, myslel na Ondríka Szécsényiho, ktorý mu umieral v rukách. Potom na jeho sestru, na udalosť v Szécsényiho vile. Na svoj beznádejný pastiersky život, do ktorého sa už nemohol vrátiť. Primnoho poznal už sveta . . .
Čo počať? Ako začať? ...
Von búrila noc, neobyčajná, tmavá a hrozivá. Hukotala južným vetrom, vyhrážala sa a krútila vo víroch po Zbojníckom Tanci ako pohanská mátoha. Do kuchynských dverí, za ktorými usínala matka a sužoval sa myšlienkami Jerguš Lapin, zadrapil sa víchor.
Podivné šuchnutie prenieslo sa od nich. Jerguš zostal ležať nepohnute a popod stôl hľadel na dvere. Zrazu sa mocným nárazom otvorily a do kuchyne vovalil sa obor.
Matka ako vystrelená posadila sa na posteli. Jerguš sa s lavice nepohol.
Obor sa mračno poobzeral po izbe. Postavil si stolec k matkinej posteli a sadol si. Ľavé oko mal zaviazané čiernym súknom.
— Kde je váš syn?! — opýtal sa hromovým hlasom.
— Neviem, — odpovedala skľúčene, — odišiel s vojakmi...
Strhol s oka čierne súkno a obrátil sa tvárou k Lapinovie materi:
— Pozrite!
Miesto ľavého oka ukázalo sa preliaknuté viečko. Nosná kosť pomliaždená a kožka okolo nosa pošarpaná. Pekelný výraz zračil sa mu na tvári.
— Bože, Bože! — zaupela matka.
Vtedy Jerguš vstal. Postavil sa ako mŕtvy, údy svoje neovládal. Uprel na obra svietivé oči. Zabelasely sa nocou. V tejto chvíli udrela do nich sila vrchov. Meravým krokom zamieril k nemu.
Akokoľvek bol mohutný, jednako zdrevenel od prekvapenia. Zdravé oko vystúpilo mu z jamky a v desivom údive pozeralo na Jerguša.
Vtom vyskočila matka s postele, postavila sa medzi dvoch:
— Dieťa moje, maj rozum! — kričala prerývane Jergušovi do tváre.
— Čo chcete? — opýtal sa Jerguš jednookého obra. — Ku mne ste prišli? Už dávno som sa chcel s vami stretnúť — poďte! — hodil hlavou a obrátil sa k dverám.
Jednooký vstal. Bol o celú hlavu vyšší od Jerguša, no v prsiach mohol byť dva razy taký objemný.
— Prečo by som nešiel? Pôjdem, keď chcete! ... — odpovedal a pohol sa. — Na pol riti vás odsedím! ...
Jerguš ho pustil dverami vopred, a aby matku ako-tak upokojil, naznačil jej, že sa hneď vráti.
— Kam ma vediete?
— Uvidíte! — odpovedal Jerguš. Kráčal povedľa obra a hľadel na neho ponad plece, aby ho neočakávane nenapadol. Zrazu zastal, obrátil sa proti jednookému:
— Sme v pol ceste od dediny a niet tu nikoho. Ak myslíte, že jeden z nás musí umrieť, začnite vy, nech vám je po vôli...
Ale z diaľky zažmurkaly obloky dedinskej krčmy. Jednooký sa zahľadel na ne, čosi nesrozumitelné zašomral a zakeroval k nim. Jerguš sa mu podal za pätami.
Priblížili sa ku krčme. Prešli popri ustatých koňoch, ktoré driemaly pred krčmou, klonily hlavy hlboko k zemi. V prvej miestnosti krčmy popíjali ich gazdovia, Jergušovi neznámi vozári, pálenku. Jednooký rozkázal krčah vína a pozval Jerguša do susednej izby. Tam sa posadili proti sebe a zdĺhavo sa zadívali na seba.
A tu sa obrova tvár rozjasnila. Položil svoju ohromnú ruku na Jergušovo plece a zdvihol pohár:
— Napi sa, — povedal, — nech nás nič nerozráža ...!
Jerguš poslúchol. Pili, popíjali a jednooký po každom krčahu bol výrečnejší a veselší. Rozprával ťarbavo:
— Meno svoje ti nemôžem prezradiť, lebo som sa zaklial na to do troch vrhov! Ale toľko ti vravím, že som veľmi škodný... Štyri roky som strávil na fronte, v najpľuhavejších ohňoch, a nič sa mi nestalo. Musel som sa stretnúť práve s Jergušom Lapinom, aby mi vybil oko! ... Smiešna a čudná vec ...
Usmial sa roztrpčene.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Na druhý deň súdna komisia sbierala kúsky človeka, ktorého výbuch roznosil po celej doline ...
