MILLER, HENRYSEXUS
(Sexus)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (36)
preklad Martin Klein
ISBN 80-85585-46-4
beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 578 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
5,00 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Amerika (konzervatívna Eisenhowerova Amerika) zakázala túto nekonečne slobodnú knihu na viac ako desať rokov. Otázkou v tejto chvíli je, či a na ako dlho ju zakážu v krajine Svätopluka. Henry Miller nemal rád cirkev a mal rád sex. Čitateľ sa nedozvie posledné príčiny týchto preferencií. Možno sú samozrejmé. To, čo v našich životoch nie je samozrejmé, je dobro, krása, láska a pravda (v abecednom poradí). Sexus ich je však plný - nielen sexu.
Kombinácii veľkého ducha, absolútnej úprimnosti a spisovateľského talentu vďačíme za veľké diela novovekej literatúry (autobiografické, denníkové). Prvým boli Rousseauove Vyznania, posledným, povedzme, Vaculíkov Český snář. A niekde uprostred je Millerov Sexus.
Nemožno poprieť, že v rukách držíte bombu. Ten výbuch v hlave stojí za to.
Henry Miller sa narodil 26. decembra 1891 v New Yorku a zomrel 7. júna 1980 v Los Angeles. Vystriedal veľa zamestnaní a veľa žien. Keď však našiel tie pravé, tak im bol „svojím spôsobom“ verný.
Millerovým pravým zamestnaním bolo byť spisovateľom: spisovateľom, ktorého spontánnosť a slobodomyseľnosť sú nádherne anarchické. Čitateľ jeho kníh sa neubráni pocitu, že je dobre, že sú na svete aj takí ľudia.
O nájdení pravej ženy píše Miller v románe Sexus. O tom, že ju stretol, sa dozvieme už na prvom riadku. Čo všetko však toto stretnutie znamená -na to treba celú knihu. (Táto stavba je klasická od Proustovej vety: „Slečna Albertína zmizla“, na ktorej rozvedenie Proust spotreboval siedmy diel svojho románu Hľadanie strateného času.)
Román Sexus, prvý diel Millerovej trilógie Ružové ukrižovanie, prináša čitateľovi jedinečný zážitok: erotickú estetickú rozkoš.
Načiahol sa za nožom na otváranie listov, ktorý ležal na klavíri, a jeho špičku mi oprel o bránicu. Vyznačil ním imaginárnu líniu rezu a potom mi ním zamával pred očami.
„Tak, tu začnem,“ povedal, „v tvojich črevách. Najprv vypustím celý ten romantický nezmysel, ktorý ťa presviedča, že vedieš rozkošný život. Potom ťa stiahnem z kože ako hada - tak, aby som sa dostal k tvojim chladným a kľudným nervom a donútil ich chvieť sa a poskakovať. Pod nožom budeš živší ako si teraz. Budeš vyzerať zaujímavo s jednou nohou odrezanou a hlavou umiestnenou nad mojím kozubom, s ústami naveky vyškerenými.“
Obrátil sa k Mare: „Myslíte si, že ho budete milovať aj po tom, ako si ho pripravím pre svoje laboratórium?“
Obrátil som sa k nemu chrbtom a podišiel som k oknu. Bol tam typický výhľad na dvory v Bronxe: drevené ploty, natiahnuté šnúry na prádlo, vydraté trávniky, rady nájomných domov, požiarne schodištia a tak ďalej. Za oknami sa motali postavy v najrozličnejšom oblečení. Pripravovali sa na spánok, aby aj zajtra vládali znášať nezmyselnú fádnosť svojich životov. Možno jeden zo stotisíc unikne osudu. Pre ostatných by bolo aktom milosrdenstva, keby v noci niekto prišiel a v spánku ich podrezal. Veriť, že tieto úbohé obete dokážu vytvoriť nový svet, bolo číre šialenstvo. Myslel som na Kronského druhú ženu, tú, čo sa nakoniec zbláznila. Pochádzala odtiaľto. Jej otec mal papiernictvo, matka ležala celý deň v posteli a pestovala si rakovinový nádor v maternici. Najmladší brat mal spavú chorobu, ďalší bol ochrnutý a najstarší mal nejaký mentálny defekt. Inteligentne usporiadaný štát by vyradil z prevádzky celú rodinu a s ňou aj dom... Znechutene som si z okna odpľul.
Vedľa mňa stál Kronski, ktorý rukou objímal Marin pás. „Prečo neskočiť?“ povedal som a vyhodil som z okna svoj klobúk.
„Čo? A urobiť tam dole bordel, ktorý budú musieť susedia upratať? Nie, pane, ja nie. Mister Miller, zdá sa mi, že to tebe sa žiada spáchať samovraždu. Prečo ty nevyskočíš?“
„Som ochotný,“ povedal som, „ak vyskočíš so mnou. Ukážem ti, aké je to ľahké. Poď, podaj mi ruku...“
„Prestaňte!“ zahriakla nás Mara. „Správate sa ako deti. Myslela som si, že mi pomôžete s mojimi starosťami. Ja mám skutočné problémy.“
„Tie sú neriešiteľné,“ konštatoval Kronski ponuro. „Nie je možné pomôcť vášmu otcovi, lebo on odmieta pomoc. Chce zomrieť.“
„Ale ja chcem žiť,“ povedala Mara. „Nebudem na nich drieť.“
„To hovorí každý, ale to nestačí. Kým nezbúrame tento blbý kapitalistický systém, nebude jestvovať žiadne riešenie vašich...“
„Úplná blbosť,“ vybuchla Mara. „Myslíš, že budem čakať na revolúciu a potom začnem žiť svoj život? Niečo sa musí stať teraz. Ak si inak nepomôžem, stanem sa kurvou: inteligentnou kurvou.“
„Inteligentné kurvy neexistujú,“ spustil Kronski. „Predávať svoje telo je prejavom chabej inteligencie. Prečo nepoužiť rozum? Mali by ste sa lepšie, keby ste sa stali trebárs špiónkou. To je nápad! Možno by som vám vedel niečo také zariadiť. Mám styky v Strane. Museli by ste sa ale vzdať myšlienky, že budete žiť s týmto tu,“ a ukázal prstom na mňa. „Ale dámička ako vy,“ premeral šiju od hlavy po päty, „si môže vybrať. Páčilo by sa vám vystupovať ako grófka alebo princezná?“ dodal.
„Sto dolárov týždenne, plus réžia... celkom dobré, nie?“
„Teraz zarobím viac,“ uškrnula sa Mara, „bez rizika, že ma zastrelia.“
„Čo?“ vykríkli sme naraz.
Smiala sa: „Vy si myslíte, že to je veľa peňazí, však? Potrebujem oveľa viac. Keby som chcela, mohla by som sa zajtra vydať za milionára, mala som už niekoľko ponúk.“
„Prečo si nejakého nevezmete a rýchlo sa s ním nerozvediete?“ nerozumel Kronski. „Mohli by ste si brať jedného za druhým
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Haf, haf, haf!"
