ŹUKROWSKI, WOJCIECHKÚPEĽ
(Skąpani v ogniu)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (171)
preklad a doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 55.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra poľská
184 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g
tvrdá väzba s prebalom
Najnovším svojim dielom Kúpeľ, ktoré bolo v Poľsku odmenené niekoľkými cenami, vracia sa Źukrowski do čias prvých mesiacov po oslobodení. Ani časový odstup neubral na intenzite zážitkov spojených s utrpením, bojom a hrdinstvom, ktoré ostávajú dodnes najsilnejšími impulzmi Źukrowského umeleckej tvorby. Rušné a zložité udalosti, odohrávajúce sa krátko po skončení druhej svetovej vojny na západnom území Poľska, ktoré pred vojnou patrilo Nemecku, sú vyrozprávané ústami kapitána Kosińského, ktorý ťažko ranený čaká v nemocnici na výsledok rozhodujúcej alternatívy: život - smrť. Z jeho pohľadu poznávame aj ostatné postavy, prostého, verného desiatnika Naroga, tvrdého a jednako ľudského veliteľa milície Barudu, chorého, obetavého Sprežynu, márne hľadajúceho východisko zo slepej uličky blúdenia, bodrého staršieho lajtnanta Milutina a mnohých iných. Ľúbostný príbeh kapitána a sliezskej dievčiny Ruty, ktorá sa stáva obeťou dojímavej drámy Slezanov,
vyradených z poľského i nemeckého kolektívu, ako i jeho vzťah k manželke Tereze dávajú dielu zaujimavý, miestami až melodramatický ráz.
Chaos povojnových mesiacov, obrovské mravenisko, kde sa prepletajú postavy s rôznorodými úmyslami, neraz záškodníckymi, zobrazil autor neobyčajne živo. Román je zároveň ukážkou, ako sa v tých prelomových časoch zoceľovali charaktery a chlapské povahy, očistené v krvavom kúpeli bojov, v konšpirácii, v partizánskych akciách, ako sa upevňovalo poľsko-sovietske priateľstvo, vyskúšané ohňom.
Z majstrovského pera autorovho vychádza tak dielo bohaté nielen na dôkladnú znalosť zložitej spoločenskej poľskej problematiky a vojenských reálií, ale svieže výstižnou charakteristikou, živým humorom i partiami lyrickej nežností, ktoré sa zaradilo medzi vrcholky súčasnej poľskej literatúry. V slovenskom preklade priblíži nám doteraz málo spracovanú problematiku znovuzískaného poľského územia na západných hraniciach a zároveň oboznámi S výrazným predstaviteľom súčasnej poľskej prózy.
Odprevádzala ma kolóna nákladných áut, rozostavili sa pred kostolom, a keď som mal vyriecť posvätné slová — „áno, chcem si ju vziať za manželku a neopustiť ju až do smrti“ — na znamenie desiatnika Naroga sa všetky klaksóny ozvali v žalostnom chóre, prehlušujúc lyrické vzdychanie organa. Prekvapene som sa rozosmial.
„Človeče, my tu myslíme aj za teba, lebo ty ako mladoženáč si trocha osprostený. Len povedz, či pri tej mačacej muzike bude môcť daktorý zo svedkov celkom úprimne, tak s rukou na srdci, prisahať, že počul to tvoje — ,áno‘? Tak vidíš, akých máš priateľov, pcháš sa do pasce, tvoja vec, ale my ti už uvoľňujeme mreže na klietke a otvárame bráničku. Na moj hriešnu, nemám nič proti pani Tereze, ba práve naopak, môžeme ti iba závidieť, ale čert nespí... Ty si náš druh, teba chceme ratovať. Odchádzaš z nášho kruhu, už iba zriedka sa budeš môcť utrhnúť s nami na dajaký ten náprstok, o dievčatkách už ani nevraviac ... Z celého srdca ti želáme šťastie, ale chceme ťa aj uistiť, ak by ti bolo v manželskom jarme priťažko, ufrnkni do nášho objatia, vždy tu nájdeš azyl.“
Doslovne vďaka ľudskej žičlivosti bol svadobný stôl nahusto obložený, prostriedkom medzi misami sa tiahol hrebeň často vymieňaných fľašiek.
„Košík kaprov sme vám doniesli, stredne veľké, hotová pochúťka, také niečo vyše kila,“ hrmel basom Boltyrko, „ostrú ražnú z našej pálenice... Čerstvučké kurčatá, sám som im sekerkou hlávky poodtínal. Mám rád, keď sa tak v tráve trepocú, lebo krv potom pekne vytečie. Domáci chlieb, ak poklopkáš prstom na spodnú kôrku, duní ako zvon a vonia rascou... U mňa na gazdovstve všetko ide ani hodinky. Klobásy s cesnakom také, že keď sme prechádzali, len tak ľuďom nosy skrúcalo, zastavovali sa, ňuchali a spomínali na predvojnové časy ...“
Boltyrko nosil voľné široké šarováry zastrčené do čižiem s mäkkými sárami, aby, „s prepáčením, mal zadok kde vzdychnúť“, ako hovorieval. Uniformu mal „prispôsobenú“, lebo mal belasú otvorenú blúzu, spod ktorej vyzerala drobným stehom vyšívaná ukrajinská košeľa — kosovorotka. Mohutné brušisko sa mu vydúvalo, dvíhalo dohora pás a sťahovalo nohavice. Fúzy, visiace v dvoch ciagľoch po kozácky, mu už siveli. Mal trocha nejasnú minulosť, lebo po akurátnej pijatike sa mu čudne miešal ataman Machno s Petlurom, a na Pilsudského tiež spomínal so slzami. Už sa ani nepamätám, ako sa k nám priplietol a stal sa hospodárom na prápornom majetku.
Veru tak, lebo sme dostali junkerský majer s prázdnymi stajňami a chlievmi, v ktorých hnili vnútornosti bravov, pozakáľaných cez front. Pôda bola dobrá, dvor aj budovy v najlepšom poriadku, no a pálenica síce úradne zapečatená, ale od kotolne našiel Boltyrko oblôčik, kade sa zosypával koks, nuž po nociach sa odušu pálilo.
„Ja nepotrebujem z prápornej pokladnice ani groša,“ fučal do bajúzov, „iba ak ma priškripne bezpečnosť, musíte dosvedčiť, ako správcujem... S čím som začal, a čo mám teraz. Galón vodky sa lepšie telí ako krava. Mám už stajne plné, aj bravy sa vykrmujú. Nemusel som sa za tým zháňať, ľudia sami navozia. Človek, ako každá rastlina, potrebuje vlhko, nuž ho polievam.“
Dívali sme sa na takú prax pomedzi prsty, prídely sme dostávali biedne, trocha krúp, oleja, múky, marmelády, zriedkakedy americké konzervy, bolo by sa v kuchyni bedárilo, keby nie vlastné hospodárstvo, ku ktorému aj veliteľstvo povzbudzovalo. Ťažko sa bolo spoliehať na štátne sklady, keďže svietili prázdnotou. Človek musel sám pohýbať rozumom, pokombinovať, peniaze nemali veľký význam, vracali sme sa k prvotnopospolnej výmene, pracovné skupiny odchádzali s nákladnými autami do dedín, aby za získaný tovar priviezli do jedálne mäso a zemiaky.
Aj uniformy sme mali úbohučké, obdraté plátenné blúzy a vatované kabáty, iba zbrane a nástroje nesklamali.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
"Ej, ale sa chlapci potešia!" riekol a pridal plyn.
