NEKRASOV, VIKTORV RODNOM MESTE
(V rodnom gorode)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (137)
preklad Pavol Ličko
doslov Branislav Choma
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov
beletria, román, literatúra ukrajinská
256 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g
tvrdá väzba s prebalom
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *zlaci*
Viktor Platonovič Nekrasov (nar. 1911) našiel si už na Slovensku pred rokmi vďačných čitateľov svojím vynikajúcim románom V stalingradských zákopoch. Sovietska i naša kritika vyzdvihla toto dielo ako jeden z najlepších románov, ktoré oslávili veľkosť sovietskeho človeka na pozadí Veľkej vlasteneckej vojny. Povšimla si na ňom práve bezprostrednosť rýdzo ľudského zážitku, jeho očividnú autentičnosť a vernosť, ale nadovšetko nezvyčajnú umeleckú silu, s akou autor zvečnil hrdinstvo Stalingradčanov, vysoké morálne vlastnosti sovietskych vojakov.
Nekrasovov román V rodnom meste je jeho druhým dielom, s ktorým zoznamujeme nášho čitateľa. I v ňom zostáva verný bojovnému pátosu, literatúre, plne zaangažovanej na živote socialistického človeka.
Námet tohto diela je prostý. Hrdina, ranený dôstojník Nikolaj Miťasov, vracia sa rok pred skončením vojny do svojho zničeného mesta kdesi na Ukrajine, takmer bez nádeje, že sa ešte znova vráti na front, kam ho priťahuje celá jeho vojenská duša. Doma nachádza ženu, ktorá sa mu medzičasom odcudzila, a nové, mierové prostredie, do ktorého sa mu prichodí konštruktívne zaradiť. Konflikt medzi ním a ženou Šurou, pokus o obrodenie manželského spolužitia, citová zrážka medzi ním a statočnou Vaľou, ktorá bola nedávno tiež vojačkou, priateľstvo s vojnovým invalidom Sergejom, cynikom a rozorvancom, nachádzajúcim si naostatok v statočnej práci novú životnú postať, a konflikt medzi hrdinom Nikolajom, vysokoškolákom-začiatočníkom a pedagógom Alexejom Čekmeňom, predstavujúcim typ karieristu a skostnateného človeka — to sú hlavné pružiny, na ktorých je postavený Nekrasovov román. Spisovateľ sa s nevšedným účinkom dotýka najvnútornejšieho života svojich postáv. No vedie ho ustavične iba jediná myšlienka: ukázať silu sovietskej spoločnosti, ktorá nedopúšťa, aby sa ľudia strácali v marazme individuálnych záťaží a konfliktov, a pomáha im sama svojou ľudskou podstatou dostať sa znova na správnu cestu, nájsť si v nových, zmenených pomeroch nový zmysel života.
Román V rodnom meste patrí medzi diela, ktoré čitateľ prečíta jedným dychom. Je to aj vďaka tomu, že Nekrasov, spisovateľ výrazne epický, je ozajstným majstrom malého románového útvaru. Úsporný a vecný vo výraze, triezvy v kompozícii, pracujúci pritom s nevšedným zmyslom pre mieru lyrizmu a pre skratku, dosahuje aj tu, o čo sa usiluje: monumentálnosť na malom priestore. Ale predovšetkým a nadovšetko: mocný čitateľský zážitok, presvedčujúci nás o jeho prenikavom talente a o veľkej výchovnej sile sovietskej literatúry vôbec.
Človek, ktorý zohral túto úlohu v Nikolajovom živote, bol kapitán stredného veku v gabardénovej blúze s dvoma radmi radových stužiek, nižší, zavalitý, trochu plešivejúci. Zjavil sa raz za svetlého jarného rána, zazvonil na zvonček, ktorý Nikolaj iba nedávno zaviedol, a informoval sa u Xenie Petrovny, učiteľky ruštiny, bývajúcej na konci chodby vpravo, ktorá mu otvorila dvere, či by mohol hovoriť s hlavným nájomníkom bytu.
— Ja som hlavná nájomníčka, — odpovedala skleslým hlasom Xenia Petrovna.
— Volám sa Čekmeň. Pred vojnou som býval v tejto izbe, — ukázal kapitán na Miťasovove dvere.
Xenia Petrovna neodvetila nič — nevedela, čo v takom prípade odpovedať. Tu sa kapitán zaujímal, či sú doma terajší nájomníci tej izby, a keď sa dozvedel, že nie, zľahka zahvízdol.
— Skoda. Musím vás teda požiadať, aby ste im oznámili, že o deviatej prídem zase. Veľmi rád by som sa s nimi zhováral.
Vo dverách chvíľočku postál.
— A zo starých nájomníkov neostal tu nik?
— Nie, nik.
Zasalutoval a odišiel.
Xenia Petrovna čakala celý deň v strachu na deviatu hodinu. Dopočula sa, že v susednom dome, keď sa tam nasťahoval nejaký major, došlo bezmála k bitke. Major prišiel s vojakmi, nepustili ho dnu, zavolali milíciu ...
No tentoraz sa nič takého nestalo. Kapitán prišiel presne o deviatej, ale bez vojakov.
Otvoril mu Nikolaj. Hneď ho zaviedol do izby. Kapitán vstúpil, pozdravil Šuru, pozrel vo svetle na Nikolaja a povedal s trochu prižmúrenými očami:
— Ojoj, to je veru zle, — a podal mu ruku. — Čekmeň, kapitán Čekmeň.
— Vidím, že kapitán, — odvetil Nikolaj bez úsmevu. — Ja sa volám Miťasov. Sadnite si.
Kapitán si sadol.
— Demobilizovaný, čo? — pozrel zľahka sa usmievajúcimi očami na Nikolaja. Nikolaj dodnes chodil ešte vo vojenskej blúze a čižmách.
— Ako vidíte.
— Tým sa vec, nesporne, komplikuje.
— Aká vec, to by ma zaujímalo?
— Problém ubytovania vojaka, ktorý dobojoval a ktorý voľakedy býval v tejto izbe.
— Obávam sa, že sa to komplikuje.
Kapitán sa usmial.
— Budeme sa musieť obrátiť na prokuratúru. Nedá sa nič robiť.
— Obráťte sa. Ak sú na to dôvody, prirodzene, treba tak urobiť. — Chvíľu mlčal a dodal akoby len medzi rečou: — Mimochodom, do armády ste odišli práve z tohto bytu?
Kapitán zaškúlil na Nikolaja.
— Vy už poznáte zrejme všetky zákony?
— Niektoré poznám.
Kapitán sa odmlčal. Potom vstal a poprechádzal sa po izbe.
— Smiešne. Namojdušu, smiešne.
— Podľa môjho náhľadu je to skôr smutné.
— Nie, predsa je to len smiešne.
Podišiel k dverám na balkón, sklonil sa a začal si prezerať čosi na ráme.
— Tak je. 4-78-16 — Michejev. Smiešne! Tu visel voľakedy telefón, rozumiete?
Zasa podišiel k stolu, sadol si a pozrel na povalu.
— Aj tak ste mali robiť opravy. Vymeniť obloženie, vymaľovať povalu. Ostatne, to už urobím ja.
Nikolaj a Šura pozreli na seba. Šura stála pri malom stolíku, utierala taniere a len sem-tam pozrela znepokojeným pohľadom na hosťa. Podľa všetkého si nezískal jej sympatie. Naproti tomu Nikolajovi, nech je to akokoľvek čudné, sa kapitán dokonca čímsi aj zapáčil.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
Nezazlievajte im to ...
