OSUDY MEMORANDA 1861 - 1941Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1941
grafická úprava Jozef Cincík
história
94 s., slovenčina
hmotnosť: 164 g
tvrdá väzba. malý formát
stav: dobrý, dobová preväzba, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos*litt*
Dušan Rapant: Koniec absolutizmu. Októbrový diplom,
František Hrušovský: Memorandum slovenského národa z r. 1861 a jeho osud
František Bokes: Od Memoranda k Pittsburghskej dohode a štátnej samostatnosti
Koncom r. 1867 pokúsili sa predstavitelia nemaďarských národností organizovať akcie, ktorých cieľom bolo prebudiť v širších vrstvách národov záujem o riešenie národnostnej otázky. Tento cieľ napr. sledovala i tzv. spišská petícia Dobrianskeho.
Počiatkom r. 1868 zjavil sa v slovenskom politickom živote nový bojovník: Slovenské noviny, vydávané v Pešti tri razy týždenne ambicióznym staviteľom z Liptovského Hrádku J. N. Bobulom. Slovenské noviny začaly sledovať v slovenskej politike smer, ktorého konečným cieľom bolo vyrovnanie s Maďarmi na každý prijateľný spôsob. Hoci hneď od počiatku vyslovovalo sa určité podozrenie, že Bobulove noviny stoja akiste v službách uhorskej vlády, nebolo možné toto podozrenie s určitosťou podložiť hodnovernými dôkazmi. Teraz vieme, že Bobula ešte koncom r. 1867 obracal sa listovne na Kossutha do Turína, a pripojac ku svojmu listu program chystaných a už pripravených politických novín, žiadal ho o mienku vo veci riešenia národnostného problému v Uhorsku. Kossuth vo svojej odpovedi bol stručný a odkazoval Bobulu na svoje staršie náhľady z rokov päťdesiatych, keď z emigrácie rozširoval známe plány o podunajskej konfederácii. Možno, že práve tieto Kossuthove náhľady ponúkly Bobulu, aby sa obrátil do Turína, ale je tu aj iné vysvetlenie, totiž Kossuthova popularita, ktorú požíval práve po vyrovnaní rakúsko-uhorskom medzi Maďarmi, rozčarovaný z nových štátoprávnych pomerov. Títo opoziční Maďari boli ešte v tomto čase ochotní, ako sme už naznačili, národnostnú otázku riešiť prajnejším spôsobom, než sa potom riešila. Keď však uvážime, že Bobula neskoršie predsa len sa dostal úplne do služieb uhorskej vlády, nemôžeme sa zbaviť dojmu, že Bobula bol už r. 1868 nástrojom Maďarov s úlohou rozčesnúť politický tábor slovenský a tým ho podstatne zoslabiť.
Okolo Slovenských novín shromaždili sa niektorí význační publicisti slovenskí, ktorí uplatnili sa predtým v tábore memorandovom, ale už pri martinskom shromaždení prejavovali nesúhlas s určitými požiadavkami Memoranda. Medzi tzv. starou školou (memorandová strana) a novou školou (skupina okolo Slov. novín) vznikly hneď od počiatku polemiky, ktorých obsah týkal sa predovšetkým revízie hlavnej požiadavky Memoranda, t. j. Okolia. Nová škola tvrdila, že práve pre túto požiadavku Maďari nebudú nikdy ochotní rokovať o slovenských požiadavkách, kým memorandová strana tvrdošijne lipla na nezmeniteľnom obsahu Memoranda. Slováci mali teda v najrozhodnejšej chvíli svojich dejín v Uhorsku až tri programy: maximálny (Memorandum), minimálny (program novej školy) a aj program Krajana.
Memorandová strana právom nedôverovala Deákovi a Tiszovi. Na zdĺhavej a dosť jalovej debate o zmene Memoranda v slovenskom tábore zúčastnil sa aj J. M. Hurban, ozývajúci sa svojím rozvážnym slovom vždy, keď sa v národe chystalo niečo, čo mu mohlo uškodiť. I teraz sa vyslovil proti drobeniu národných síl
