AUSTER, PAULSKLENÉ MESTO
(City of Glass)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (34)
preklad Jozef Kot
ISBN 80-85585-44-8
beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 253 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky
2,50 € PREDANÉ
*trsos* in *H-BAR*
Protagonista románu Quinn hol kedysi mladý ambiciózny spisovateľ, ale po smrti manželky a malého syna sa rozhodol písať tajne, pod pseudonymom William Wilson, nenáročné detektívky len pre peniaze na živobytie. Smútok a postupné strácanie seba samého ústia u Quinna do myšlienky, že už ani nie je reálnym človekom. Náhodný nočný telefonát ho vtiahne do bizarného vyšetrovania: ako súkromné očko pozoruje šialeného vedca, ktorý na svoje pokusy použil svojho syna a ktorý sa po prepustení z liečenia objaví v meste. Hoci v románe nájdeme prvky tradičnej detektívky, Auster ich využíva nanajvýš inovatívnym spôsobom a s netradičným záverom.
Paul Auster, jeden z najobľúbenejších autorov anglicky písanej literatúry v súčasnosti, sa narodil v Newarku v štáte New Jersey v roku 1947. Študoval na Kolumbijskej univerzite a potom žil vo Francúzsku. Po návrate r. 1974 sa začal venovať písaniu. Píše poéziu, eseje a romány, a prekladá. Medzi jeho najznámejšie romány patria Mr. Vertigo, Leviatan, Noc orákula (Oracle Night), Kniha ilúzii (The Book of Illusions), ktorá už vyšla aj po slovensky, a v neposlednom rade Newyorská trilógia (City of Glass, Ghosts, The Locked Room), ktorej prvá časť sa teraz predstavuje slovenskému čitateľovi pod názvom Sklené mesto.
Stillman sa vydával na prechádzku bez konkrétnejšieho cieľa a počas nej zrejme ani nevedel, kde sa nachádza. No akoby zámerne sa držal v úzko vymedzenom priestore, ktorý na severe ohraničovala 110. ulica, na juhu 72. ulica, na západe Riverside Park a na východe Amsterdam Avenue. Bez ohľadu na náhodnosť týchto potuliek - každý deň bola ich trasa iná - Stillman nikdy uvedenú hranicu neprekročil. Keďže sa z každého iného hľadiska správal bezcieľne, Quinna táto precíznosť miatla.
Stillman počas chôdze ani raz nezdvihol zrak. Pohľad upieral na dlažbu, akoby tam niečo hľadal. Občas sa sklonil, čosi zdvihol zo zeme, úlovok si obracal v dlani a dôkladne obzeral. Quinnovi pripomínal archeológa, ktorý skúma vzácne fragmenty nejakej pravekej zrúcaniny. Stillman predmet po obhliadke niekedy zase odhodil. No častejšie otvoril tašku a opatrne ho do nej vložil. Potom si z vrecka kabáta vybral červený zápisník - podobal sa na Quinnov, ale bol o niečo menší - a s veľkou sústredenosťou si čosi zaznamenával. Keď dopísal, zápisník zase schoval, tašku zdvihol a pokračoval v ceste.
Pokiaľ to bol Quinn schopný odhadnúť, Stillman zbieral bezcenné taľafatky. Boli to zväčša úlomky, haraburdy, náhodné odpadky. Quinn si za niekoľko dní všimol, že medzi ne napríklad patrila holá kostra dáždnika, odtrhnutá hlava kaučukovej bábiky, čierna rukavička, objímka žiarovky, útržky tlačovín (povedzme navlhnuté stránky z časopisov alebo zdrapy novín), dokmásaná fotografia, neznáme súčiastky prístrojov a iné šeplety, ktoré nebol schopný identifikovať. Quinna zaujalo, s akou vážnosťou Stillman zbiera tento odpad, no neostávalo mu nič iné, iba ho sledovať a všetko si zapisovať do červeného zápisníka. Nebol však schopný preniknúť do zmyslu tejto činnosti. Potešilo ho, že aj Stillman má červený zápisník, o akoby vytváralo medzi nimi tajné spojenectvo. Quinn bol presvedčený, že v Stillmanovom červenom zápisníku by našiel odpoveď na otázky, ktoré mu teraz víria v hlave, a uvažoval o tom, akým úskokom by sa k nemu dostal. No čas na takýto krok ešte nedozrel.
Stillman okrem zbierania pouličných odpadkov akoby nič iné nerobil. Z času na čas sa niekde zastavil a čosi si zajedol. Zavše do niektorého okoloidúceho vrazil a vtedy vyjachtal zo seba ospravedlnenie. Keď raz prechádzal na druhú stranu ulice, takmer ho zrazilo auto. S nikým sa nezhováral, nevstupoval do obchodov, ani raz sa neusmial. Akoby nebol šťastný, ale ani smutný. Dva razy - keď sa mu až nadmerne nazbierala korisť - uprostred dňa sa vrátil do hotela, ale o niekoľko minút už bol zase s prázdnou taškou na ulici. Prinajmenej niekoľko hodín zvyčajne trávil v Riverside Parku, kde sa prechádzal po vyasfaltovaných cestičkách a niekedy palicou prehrabával krovie. Jeho hľadanie neochablo ani uprostred zelene. Ukladal do tašky kamene, lístie a vetvičky. Quinn si raz všimol, že sa dokonca sklonil nad psím výkalom, dôkladne k nemu privoňal a tiež si ho schoval. Stillman v parku aj odpočíval. Popoludní, často hneď po obede, sedával na lavičke a hľadel na druhý breh Hudsonu. Za osobitne teplého počasia si na trávniku zdriemol. Keď sa zotmelo, navečeral sa v Apollo Coffee Shop na nároží 97. ulice a Broadway a potom sa na noc utiahol do hotela. Ani raz sa nepokúsil nadviazať kontakt so synom. To potvrdila aj Virginia Stillmanová, ktorej Quinn volal každý večer, keď sa vrátil domov.
Dôležité bolo nespúšťať Stillmana z očí. Quinn akoby sa čoraz väčšmi vzďaľoval od pôvodného zámeru a zišlo mu na um, či sa nepustil do nezmyselnej úlohy. Pravdaže, bolo možné, že Stillman iba naťahuje čas a predtým ako udrie, rád by svoje okolie ukolísal do nevšímavosti.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ...
A nech sa už vytratil kamkoľvek, želám mu veľa šťastia.
