MIRBEAU, OCTAVEDENNÍK KOMORNEJ
(Le journal d´une femme de chambre)
Smena, Bratislava, 1970
edícia Eva (9)
preklad Ružena Jamrichová
obal a ilustrácie Cyril Koreň
73-057-70
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 392 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,50 €
*cesvo*
Nič ma tak nepoteší, ako keď nájdem v novinách meno niekoho, komu som slúžila. A tejto radosti som sa dožila dnes ráno, ešte väčšej ako inokedy, keď som sa z Le Petit journal dozvedela, že Victorovi Charrigaudovi vyšla nová, velmi úspešná kniha a každý sa o nej zmieňuje len s obdivom ... Kniha má názov Od piatich k siedmim a bola senzáciou v dobrom slova zmysle. Podľa článku má to byť zbierka skvelých, na seba nadväzujúcich čŕt zo spoločnosti skrývajúcich pod ľahkým rúchom hlbokú filozofiu ... Veruže si to viem predstaviť!... V novinách chvália autorov talent, jeho salón... No tak, pozrime sa bližšie na ten salón... Celých osem mesiacov som bola komornou u Charrigaudovcov, a tak sa mi vidí, že som ešte jakživ nestretla podobných hlupákov... Sám milý boh to vie!
Každý poznal meno Victor Charrigaud. Vyšlo mu niekoľko kníh. Ich členky, Ako spia, Sentimentálne natáčky, Kolibríky a papagáje patria medzi tie najslávnejšie. Bol to nekonečne vtipný muž, veľmi talentovaný spisovateľ, ktorého nešťastím však bolo, že mu veľmi rýchly úspech priniesol aj peniaze. Každého oslnili jeho pozorovacie schopnosti, satirické vlohy, jeho neúprosná a spravodlivá irónia, ktorá tak hlboko vnikala do ľudskej smiešnosti. Bystrý a voľný duch, pre ktorého spoločenská konvencia bola iba lžou a podlízavosťou, šľachetná, predvídavá duša, ktorá sa neskláňala pred ponižujúcimi predsudkami, ale smelo sa usilovala o sociálne vyššie a čisté ideály. Aspoň tak mi rozprával o Victorovi Charrigaudovi jeho priateľ maliar, ktorý bol do mňa pobláznený a ktorého som niekoľko ráz navštívila.
Medzi smiešnosťami, ktoré Charrigaud tak tvrdo šľahal, zobral si na mušku snobizmus. Viac v temperamentných debatách ako v knihách vykreslil s drobnou malebnosťou mravnú zbabelosť a intelektuálne vyschýnanie. Jeho ostré výroky pochytili raz jedni a rozširovali druhí. Takto sa dostávali do všetkých končín Paríža a stávali sa svojho druhu klasickými... Z dojmov, z čŕt, zo zozbieraných profilov, zo siluet, zaujímavo vykreslených, velmi živých, ktoré neúnavne, znovu a znovu chrlila jeho svojskosť, dala by sa utvoriť celá obdivuhodná psychológia snobizmu ... Teda ak by niekto mal uniknúť akémusi druhu morálnej chrípky, ktorá vtedy tak bujnela v salónoch, mal to byť práve Victor Charrigaud. Lepšie ako každého iného ho mal chrániť pred nákazou obdivuhodný antiseptický prostriedok — irónia ... Lenže človek je zmes prekvapenia, rozporov, rozháranosti a pochabosti...
Len čo pocítil prvé poláskania úspechu, snob, ktorý sa v ňom tajil — a azda preto ho vedel tak výrazne vykresliť — sa zjavil, vybuchol, dalo by sa povedať, ako dajaký stroj, ktorý napojili na elektrický prúd ... Opúšťal svojich priateľov, ktorí sa mu stali záťažou alebo ho kompromitovali, ponechal si iba tých, ktorí sa vyznačovali výnimočným talentom alebo mu svojím postavením v tlači mohli dajako pomáhať a neprestajne udržiavať živú reklamu jeho nedávno získanej povesti. A zároveň sa zúrivo venoval odievaniu a móde. Chodieval v redingotoch ušitých veľmi odvážne, v golieroch a viazankách plných výstrelkov z roku 1830, v zamatových vestách s neodolateľným strihom, s nápadnými ihlicami a z kovového puzdra ozdobeného až pridrahými kameňmi vyťahoval cigarety veľkolepo ušúľané do zlatých papierikov... Ale keďže bol ťažkopádny a ťarbavý, keďže sa vyznačoval ordinárnymi výrokmi a rečou, nech robil, čo robil, navždy ostával územčistým sedliakom z Auvergne ako jeho rodáci. Prinový v tej náhlej elegancii, v ktorej sa necítil dobre, nadarmo študoval sám seba a najdokonalejšie modely parížskeho šiku; nikdy sa mu nepodarilo nadobudnúť nenútenosť, pružné a jemné vystupovanie, ktoré závidel — a ešte ako zúrivo — mladým elegánom z klubov, z dostihov, z divadiel a z reštaurácií. Zarážalo ho to, lebo napokon mal prvotriednych dodávateľov, najchýrnejších krajčírov, uznávaných dodávateľov bielizne a povestných obuvníkov ... Ach bože, akých obuvníkov!... Ale keď sa prezeral v zrkadle, zúfalo nadával:
— Nadarmo vyhadzujem peniaze na tie zamaty, hodváby a moaré, stále vyzerám ako hoviadko. Voľačo tu nie je v poriadku.
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Cítim, že by som urobila všetko, čo by odo mňa chcel, že by som všade šla by ma poslal ... že sa dám na všetko, čo mi rozkáže ... až po zločin!...
